Opäť voľby. Tentokrát do Európskeho parlamentu. Z billboardov a reklamných plagátov sa k nám už niekoľko týždňov prihovárajú a škeria vyretušované tváre ľudí, o ktorých

Zdroj: ČSAF

nič nevieme, ktorí sú pre nás cudzími postavami v živých diskusiách, anonymnými hlasmi v rozhlasovej relácii, hrdinovia, ktorým sa „chce“ zaoberať nudnou politikou, skorumpovaní alebo skorumpovateľní zástupcovia nevedno koho, ktorí prahnú po tisíckach eur mesačne a prestížnom mieste. Určite ste si niekedy z pozície obyčajného človeka, možno príslušníka strednej triedy, položili otázku, čo to pre nás vlastne znamená. Ako som načrtla v predchádzajúcom článku, charakter volieb ako nástroja zmeny verejných vecí v zastupiteľskom systéme je pomerne problematický a naša možnosť voliť v snahe o zmenu je redukovaná na formálnu záležitosť pre získanie provizórneho statusu dobrého občana. Nech si oná menšina voliacich vyberie ktoréhokoľvek predstaviteľa subjektívne poňatého menšieho zla, ktorý/á má v programe niečo, čo by dotyční radi zmenili či uvítali, je stále otázne, či po zvolení dotyčný/á tieto zmeny presadí v parlamente, alebo či sa ich celkom účelovo nevzdá a nebude pokračovať v presadzovaní svojich či straníckych záujmov, ktoré sú odtrhnuté či priamo v rozpore so záujmami neprivilegovaných voličov. Ale aspoň im neprepadol hlas. Využili všetko, čo mohli. Je tomu ale skutočne tak?

Je nepochybne rozdiel medzi nevoličmi, ktorí na voľbách neparticipujú z dôvodu lenivosti, nezainteresovanosti či nedostatku času – hoci mnohé z týchto dôvodov majú svoje korene v politicko-ekonomickej organizácii spoločnosti (ak prídete domov po 10-hodinovej zmene, rozhodne sa vám nechce zapodievať politikou a študovaním kandidátok), z dôvodu pekného počasia a pod. a nevoličmi, ktorí k svojmu presvedčeniu dospeli na základe racionálneho zváženia. Tých prvých poznáme hádam všetci. Nevolič je ignorantom v očiach „zodpovedných“  voličov; ten, za ktorého rozhodnú ostatní; ten, vďaka ktorého neúčasti vyhral zasa ten *****. Na druhej strane sa však až toľko nečudujeme nad nezáujmom o politiku zo strany bežných ľudí, preotže politika je pre nich niečim abstraktným, vysokým, privilegovaným, pre niektorých dokonca nadpozemským, inak povedané v určitom zmysle odstrihnutým od ich každodenného života a  rozhodnutia učinené v rámci nej ich život ovplyvňujú primálo na to, aby bola hodná pozornosti. Navyše excesy vládnucej elity logicky vyvolávajú iba zhnusenie, znechutenie, odpor, pasivitu a nedôveru, než aby evokovali opak. Voľba sa tak ukazuje iba iluzórnym aktom, ktorý zabezpečí prístup k toku moci a peňazí ďalším a ďalším jednotlivcom v zastúpení lobbystických skupín a nadnárodných korporácií, ktoré majú v takzvanej politike hlavné slovo. Mohli by sme uvažovať ďalej a postupne sa dostať k vedomej voľbe nevoliť z racionálnych dôvodov. Nech je spektrum voliteľných možností nekonečne pestré, žiadna z nich v skutočnosti nereprezentuje mňa ako subjekt s určitými potrebami, túžbami a predstavami. Samozrejme, poviete si, nikdy nemôžeme mať všetko, po čom túžime. To je síce evidentné, ale našu celoživotnú snahu priblížiť sa k tomu nemožno poprieť. A akákoľvek voľba zástupcu (ktorý/á ním napokon de facto vôbec nie je) je negáciou tejto snahy, negáciou mojej kompetencie rozhodovať o sebe samom, negáciou najimanentnejšej ľudskej túžby po slobode. Samozrejme, moja snaha naplniť svoje túžby by nemala byť synonymom toho, čo možno pozorovať práve na strane vládnucich elít, teda bezohľadné, egoistické a nenásytné usilovanie sa o čokoľvek prostredníctvom vykorisťovania, utláčania a zneužívania iných. Takéto konanie by sme po dlhšej úvahe vyhodnotili ako celkom neslobodné, hoci intuitívne sa javí ako ideálny príklad negatívneho pojmu slobody bez obmedzovania a intervencie zo strany iných subjektov. Ponúkajú sa nám však aj iné chápania slobody. Ako človek si uvedomujem, že som situovaným subjektom a svoje túžby či potreby môžem naplniť iba v rámci určitej komunity či spoločnosti a len v rámci nej môžem realizovať svoju slobodu. Sloboda totiž nadobúda význam len v interakcii s inými subjektmi, ak by som bol/a jediným človekom na planéte či opustenom ostrove, zrejme by pre mňa nemalo zmysel považovať sa za slobodného/ú. Preto, aby som mohol byť slobodný/á, je potrebná sloboda všetkých ostatných a moja sloboda je zároveň recipročným umožnením slobody iných. Moja sloboda teda nespočíva v možnosti voľby niekoho, kto moju slobodu zaručene oseká alebo celkom obmedzí, ale v poznaní, že nikto nie je kompetentnejší  v rozhodovaní o mne než ja sám/a. Analogicky, žiadna iná formácia či strana nie je kompetentnejšia v rozhodovaní o potrebách určitej komunity než členovia komunity samej. Samozrejme, poviete si, že pri dnešnom chaose a počte ľudí je nemožné nemať a nevoliť si zástupcov, ktorí pretlmočia a zrealizujú požiadavky tej či onej skupiny ľudí v rámci hierarchicky vyššieho celku. Ak uvažujeme v medziach efektivity, ktorá však neberie na zreteľ uspokojenie oných potrieb a spokojnosť onej skupiny, je tomu tak. No v momente, keď si uvedomíme, že rozhodovanie je realizovateľné aj na mikroúrovni komunity, že dosiahnutie aspoň relatívne najväčšej saturácie potrieb nie je skryté vo falošných predvolebných metaforách budúcich katov, ale v politike, ktorá vyjadruje jednanie na úrovni sociálnych a medziľudských vzťahov a súčasť každodenného života, stávame sa anarchistami a anarchistkami. To neznamená negáciu poriadku, odmietnutie prirodzenej autority a rešpektu, či bellum omnium cotra omnes. Anarchizmus pracuje i s konceptom delegovania určitých úloh v zmysle zvolenia zástupcu, avšak s dodržaním princípu rotácie a okamžitej odvolateľnosti mandátu v prípade, že si delegát neplnení stanovené úlohy. Tento mandát však neznamená nadobudnutie hierarchicky vyššieho mocenského statusu, ale pridelenie určitej kompetencie či pozície pri riešení určitého problému, ktorej potreba s vyriešením problému prirodzene vymizne. Dôraz je väčšmi kladený na iniciatívu a aktivitu každého človeka, jeho snahu o emancipáciu a rozhodovanie za seba samého. Anarchizmus je preto vyjadrením maximálnej zodpovednosti a slobody, ktorá je umožnená všetkým bez rozdielu a to prostredníctvom emancipácie človeka od  neprirodzených autorít – ekonomických, morálnych i politických. Jeho cieľom nikdy nebola chaotická, bezbrehá spoločnosť, ktorú poznáme z mediálnych obrazov alebo sprofanovanej symboliky subkultúr, ale zdola organizovaná, samosprávna spoločnosť, postavená napríklad na federatívnych a mutualistických princípoch. Práve preto koncept anarchizmu považujem za voľbu, ktorá je najbližšia bežným ľuďom, ktorí sú schopní prebrať zodpovednosť za svoje konanie a nepredávať ju s nádejou, že ju za nich lepšie vykoná niekto iný a so strachom zo straty zvyku – pohodlnej submisivity. Inak povedané, „anarchismus se staví k současnému systému, který čerpá z nerovnosti a vykořisťování velké části lidstva i přírody, kriticky. Vychází z myšlenky, že sociálně spravedlivější a udržitelnější společnosti mohou lidi dosáhnout, pokud se o to sami zasadí a nebudou čekat, až jim bude někým nastolena. Apeluje tedy na aktivitu, solidaritu a kritické uvažování o současném světě i jeho budoucí podobě. Připomíná lidem, že mohou ovlivnit více, než se na první pohled zdá.“ Samozrejme opäť si poviete, že predpoklady, ktoré anarchizmus implicitne prijíma pramenia z určitého chápania ľudskej prirodzenosti a ktoré sú, minimálne v súčasnosti nepredstaviteľné.

Zdroj: VAP

Zaiste vychádza z predpokladu duševne vyspelého človeka a jeho značnej miery sebakontroly, autonómnej morálky a sebadisciplíny, čo zaručuje, že človek prirodzene nepotrebuje žiadnu kontrolu, reguláciu či dohľad autority (štátu a jeho inštitúcií, šéfov, atď.) zhora, ako je tomu dnes. Máme pocit, že naša prirodzenosť spočíva v tom, že bez paternalizmu a priamych či nepriamych prostriedkov donútenia by sme nič nerobili, chod spoločnosti by sa zastavil a navzájom by sme sa pozabíjali. Ľudská prirodzenosť je však veľmi starým filozofickým problémom a je nutné si uvedomiť, že aj predstava bellum omnium contra omnes mohla byť v istom zmysle metodologickým krokom, tak ako opis človeka ako egoistickej, konkurenčnej bytosti v drsných podmienkach, v ktorých víťazmi sú len tí najsilnejší jedinci. Naopak predstava človeka ako predovšetkým kooperujúcej a spoločenskej bytosti je predpokladom, ktorý neobišli ani predstavitelia evolučných vedeckých teórií a tak podceňovaná kooperácia môže byť jedným z hlavných faktorov reprodukcie a fungovania spoločnosti. Práve „vzájemná úcta a důstojnost lidská je největším zákonem lidstva, který tvoří bázi historické evoluce a historických převratů za osvobození lidstva a za svobodu a pokrok jednotlivců, kteří jsou harmonizováni v jediném celku. Neutápíme-li se zbytečně ve svůdných vlnách svobodářské romantiky, musíme doznati, pokud jsme jenom trochu objektivními, že blaho celku je možným pouze tehdy, je-li shrnutím všech individuálních štěstí a svobod, které skládají společnost.“¹ Ďalším predpokladom a veľmi podstatným bodom v anarchistickej koncepcii odjakživa bolo vzdelanie a to všetkých, nielen lepšie mocensky či materiálne zabezpečených a to z mnohých dôvodov. „Jsou-li však i dospělí lidé ovládáni autoritou, je samozřejmé, že se stávají zrůdnými a že docházejí k negaci lidství a k prameni duševního i morálního zotročení. Vlády ovšem úmyslně udržují lid v nevědomosti, masy jsou dnes naprosto blbé, a proto bude nutno především založit školy a univerzity lidové zároveň se školami dětí.“¹ Výchova a vzdelanie hrali významnú rolu v praktickej realizácii anarchistických princípov počas občianskej vojny a revolúcie v Španielsku v rokoch 1936 až 1939. Tieto udalosti možno zároveň považovať za jednu z najúspešnejších aplikácií anarchistických myšlienok do praxe vôbec, nakoľko aktivita obyčajných ľudí a ich prevzatie kontroly nad organizáciou verejného života (v oblasti Katalánska, Valencie, Aragonu) v anarchosyndikalistickom duchu ukázala, že ašpirácie anarchizmu nie sú vôbec nedosiahnuteľnými fantáziami filozofov. Viac o tejto téme napríklad tu, tu a tu. ²

Samozrejme, tak ako iné koncepcie, ani anarchizmus si napriek lákavej teórii nenárokuje na idylickú prax. Jeho jadro nespočíva v utopickej vízii alebo ideálnom dokonalom živote bez problémov – tým anarchizmus nikdy ani nechcel byť – ale naopak, v presadzovaní aktívnej pozícii jednotlivcov v riešení každodenných problémov a úloh v ľudskej spoločnosti. Nie je teda žiadnym ozrutným konštruktom, ktorý by nad nami stál ako ďalšia z autorít. Nebyť vládnucim ani ovládaným je síce nesmierne ťažké, ale nie neuskutočniteľné. Mnohokrát v našom živote a situáciách, ktoré nám prihráva, konáme ako anarchisti a anarchistky, uplatňujúc práve tie princípy, ktoré sa nám z počutia zdajú cudzie, no intuitívne používame bez toho, aby sme mali pocit, že to v našom živote spôsobuje chaos a zlo. 

Na základe predchádzajúceho textu je zrejmé, že paralela medzi uvedomelým bojkotom volieb a anarchistickom poňatí

Zdroj: SAF

zodpovednosti a rozhodovacích kompetencií nie je náhodná. Voľba nevoliť tak nie je prejavom nezáujmu a pasivity, ale naopak aktivity a participácie na tvorbe vlastného života, života komunity, ktorej som členom. Voliť si akéhokoľvek zástupcu, pána, vládcu znamená vzdať sa svojej vlastnej moci. Znamená to rezignovať na svoju vlastnú slobodu. Cieľom tohto článku nebolo poskytnúť informácie o celej škále anarchistických prúdov a názorov či upozorniť na mnohé z mýtov o anarchizme, o ktorých si môžete prečítať v tomto článku. Taktiež nebolo mojou snahou poskytnúť závery či riešenia všetkých problémov a nekonzistentných bodov, ktoré v rámci anarchizmu vyvstávajú a ktorým by bolo nutné čeliť. Naopak, prednosťou anarchistických koncepcií je ich práve otvorenosť – preto anarchizmus nemá ašpiráciu byť uzavretou ideológiou, ale vodítkom k usporiadaniu lepšej a sociálne spravodlivejšej spoločnosti. Nie v nedosiahnuteľnej budúcnosti, ale tu a teraz, v každom akte rozhodnutia a skutočnej voľby, v každom geste či dobrovoľnom akte spolupráce s inými. A napriek tomu, že ho mnohí z nás považujeme za prostú víziu, sme si vedomí toho, že vždy sme potrebovali vízie na to, aby sme mohli pracovať na ich dosiahnutí a ktoré motivovali našu činnosť. Práve v tom spočíva jedinečnosť ľudských bytostí – v ich intencionalite.

Pozrite si aj:

Prečo anarchisti nevolia? (anglicky)

Prečo bojkotovať voľby do Európskeho parlamentu a EÚ?

Viete, čo sa dialo v Bosne a Hercegovine?    Alebo ide to aj inak.

Noam Chomsky (2013) Čo je anarchizmus?

—————————————————————————————————————

¹Michail Alexandrovič Bakunin: Bůh a stát. Obzor : 2005. (napísané v roku 1871) Dostupné na : obzor.euweb.cz/Buh-a-stat-Bakunin.pdf

 ² Budúci článok bude venovaný výhradne tejto tematike.