Založ si blog

Najčajstejšie predsudky voči anarchizmu

1, Anarchizmus = chaos, bezprávie1

Najrozšírenejšia z predstáv o anarchizme je mylná podobne ako predstava, že kapitalizmus sa rovná demokracii, alebo že žiadne spravodlivejšie a efektívnejšie zriadenie neexistuje. Samotný termín má pôvod v negácii gréckeho slova „arché“, ktoré má mnoho vysvetlení, avšak všeobecne ho možno označiť nielen za vládu, ale aj istý panujúci počiatok. Anarchizmus môžeme chápať ako poriadok bez vlády, alebo jednoducho negáciu establishmentu, hľadanie konštruktívnych a neskostnatených riešení problémov a pod. Čo si však predstaví bežný človek, človek nezainteresovaný a vnímajúci hlavne mainstreamové zdroje informácií?

Samotné slovo anarchia vzbudzuje pocit úzkosti, negativity, dezorganizácie, zla a zvrátenosti. Anarchista predstavuje v spoločenskom mienení takmer vulgarizmus, neblahú nálepku asociálnych vydedencov spoločnosti. Mýtus anarchizmu len ako bujnenia chaosu, násilia, riotov a bezprávia má nemalou mierou na svedomí mediálna propaganda, ktorá každú protisystémovú aktivitu rada prezentuje a znevažuje svojským spôsobom. Ďalším faktorom je asociácia anarchizmu/anarchie s undergroundovými subkultúrami, ktoré vznikali v 60. a 70. rokoch minulého storočia ako hnutia zväčša mladých ľudí. Subkultúry vstrebali anarchistickú symboliku ako obyčajný fetiš a odpor voči autoritám, avšak s jeho podstatou nemali ani nemohli dosiahnuť gro spoločného. Mládežnícka pseudorevolta sa tak stala exemplárnou ukážkou anarchie, áčka v krúžku módou, bitky, neporiadok, alkohol a drogy zakotvili v povedomí ľudí ako ikony nepodstatného hnutia „extrémistov“. História anarchizmu však siaha hlboko do 19. storočia k filozofom a teoretikom a primárne nie je spojená so žiadnou subkultúrou či hnutím (okrem robotníckeho) a už vôbec nie s naivnou rebéliou mladých generácií.

Ale ty sa pýtaš, ak nie je anarchizmus detským rozmarom, tak čím potom?

Anarchizmus, resp. libertínsky komunizmus predstavuje široký prúd politicko-filozofických myšlienok, z čoho vyplýva obtiažnosť definovať ho, v skratke však ide o rovnostársku organizovanú samosprávnu spoločnosť, založenú na politickej a súčasne ekonomickej slobode indivídua a zároveň spontánnych, dobrovoľných akciách, vzájomnej solidarite a komunite, bez dvoch pilierov súčasného systému útlaku a vykorisťovania : nadradených autoritárskych resp. štátnych a represívnych zložiek a (neoliberálneho) kapitalizmu (ale aj diktatúre proletariátu, resp. boľševizmu). Anarchizmus vedie k emancipácii človeka ako takého, prevzatiu jeho kontroly nad vlastným životom a negácii akejkoľvek moci a útlaku jedného jedinca nad druhým(i) a systému hierarchických hodnôt. Ten stanovuje našu hodnotu počtom ľudí a prostriedkov, ktoré ovládame a  tým, ako dôsledne poslúchame tých nad nami, čím je zodpovedný za nevraživosť, nenávisť, boj, vojny, xenofóbiu, rasizmus, sexizmus, triednosť a x ďalších predsudkov zakorenených v nás, v našej spoločnosti, stále podporované napr. cirkevnými inštitúciami. A takisto nepochybne usmerňovaný západným kapitalizmom, ktorý hľadá moc a profit zo všetkého, čo má v dosahu, vedie aj k rozsiahlym problémom ako ničenie a snaha o ovládnutie životného prostredia, obrovské sociálne nerovnosti, degradácia človeka a jeho prirodzenej morálky a kultúry a zneužívaniu zvierat. Anarchistická spoločnosť je postavená na decentralizovanom, federalistickom princípe, pričom ju tvoria autonómne a nezávislé samosprávy a výrobné jednotky, v ktorých sa rozhodnutia prijímajú konsenzom a každý človek má právo podieľať sa a zasahovať do ich riadenia systémom priamej demokracie. Najvyšším orgánom sa tak v spoločnosti riadenej zdola stáva verejné zhromaždenie a akékoľvek prípadné zastupiteľské funkcie sú odvolateľné a nahraditeľné, pričom sa uplatňuje systém ich rotácie. Súčasný systém parlamentnej demokracie, čiže riadenie krajiny, jej obyvateľov a zdrojov hŕstkou elít, ktoré sú otvorené jedine lobistickým tlakom a korupcii, poskytuje iba zdanie slobodnej spoločnosti. Štát od svojho historického vzniku slúžil len na ochranu súkromného vlastníctva a výrobných prostriedkov a svoju moc si vždy vydobýjal násilným spôsobom. Dnes vlády naďalej chránia záujmy nadnárodných kolosálnych korporácií a teda globálneho kapitalizmu, ktorý sa sústreďuje najviac na akumuláciu samotného kapitálu a vyznačuje sa svojou virtuálnou podobou. Jeho nekontrolovateľnosť, egoizmus, konkurenčný boj na jednej, a monopolizmus na strane druhej, honba za ziskom vedú nielen k jeho samovražde, ale aj k vražde planéty samotnej. Spoločne s mediálnou propagandou a novodobou konzumentskou morálkou sa podieľa na rozsiahlom otroctve ľudu v jeho najkrajnejšej nevedomosti so stále sofistikovanejším systémom kontroly a sledovania. Anarchizmus je naproti deštruktívnej povahe súčasného systému systémom otvoreným, podporujúcim sebarealizáciu jednotlivca s jeho prirodzenými potrebami, rozmanitosťou, tvorivosťou a vynaliezavosťou v každodennom živote. Jeho ekonomická sloboda spočíva v kolektívnom vlastníctve výrobných prostriedkov, produktov práce i verejných služieb. Sloboda individuálna resp. politická sa riadi heslami „Nikto nie je slobodný, ak nie sú slobodní všetci“ a „Sloboda jedného končí tam, kde začína sloboda druhých“.

Nikto z nás  nikdy  nepríde na to, čo je pre spoločnosť najlepšie a ani sa o to nepokúšame, nechceme sa stavať do role dogmatikov či sociálnych architektov. História nás poučila o chybách v praxi tzv. konštruktívneho anarchizmu v niekoľkých oblastiach sveta, no napriek tomu sa snažíme najmä otvárať diskusie o alternatívach voči súčasnému systému a hľadať čo najefektívnejšie riešenia. Anarchistické hnutie je otvorené hnutie slobodomyseľných ľudí zasahujúce všetky vekové, pracovné či miestne spektrá.

2, Ľudia potrebujú autority2,3

Viera, že spoločnosť potrebuje moc, ktorá by udržiavala poriadok, je nám tisícky rokov vštepovaná povera vypestovaná práve vládnucimi. Je nám vnucovaná hierarchia a centralizovaná štátna moc, je nám hovorené, že bez policajných zložiek by sme sa navzájom pozabíjali, že bez šéfov by sa nespravila žiadna práca, že bez vlády by sa spoločnosť rozpadla na kusy. Ale je toto všetko naozaj pravda? Možno je pravda, že keď sa šéf nepozerá, spraví sa toho menej, že keď sa neobjaví polícia, vyskytne sa násilie, ale znamená to všetko, že iné usporiadanie spoločnosti neexistuje?

Naozaj zamestnanci nič nerobia, keď nie sú pod dohľadom, keď nie sú ponižovaní a kontrolovaní? Možno že keby pracovali na spoločnom cieli skôr než by boli platení za slepé plnenie rozkazov a úloh, ktoré ich vôbec nebavia iba vo vidine prežitia ďalšieho dňa, boli by aktívnejší. Samozrejme nie každý je schopný takto pracovať, ale naša lenivosť je skôr podporená dobou a prostredím, v ktorom žijeme, nie našou prirodzenosťou. Spýtaj sa sám/sama seba, za akých podmienok berieš prácu ako nutné zlo a za akých podmienok hľadíš na prácu ako jednu z potrieb ľudskej sebarealizácie. Prípady kolektivizovaných továrni a družstiev v Latinskej Amerike či Španielsku nám môžu byť príkladom, že pracoviská nepotrebujú šéfov a manažérov k tomu, aby zamestnanci vykonávali svoju prácu poctivo a efektívne…

Čo sa týka polície a jej nutnosti pre udržanie poriadku : nehovorme ani o tom, ako jej rola vymáhačov zákona prináša na povrch tie najbrutálnejšie stránky ľudskej povahy. Ani o tom, ako v skutočnosti policajná brutalita neprispieva poriadku, aký dopad na obyvateľstvo má život v policajnom štáte, či ako samotná všadeprítomnosť uniformovaných neosobných predstaviteľov štátnej moci prispieva skôr k rastu napätia a strachu v spoločnosti, než aby ich rozptýlila. Navyše ak s tebou niekto jedná násilne (ako násilný vzťah medzi políciou a občanmi, či zneužitie autoritatívnej moci polície, ktorá sa rýchlo mení zo služobníka občanov a spoločnosti na donucovaciu silu), čoskoro začneš násilne jednať aj ty s ním.

Keď sú bežné spôsoby ľudskej interakcie založené na hierarchickej moci, keď ľudské vzťahy často končia dávaním a prijímaním rozkazov (v práce, v škole, v rodine atď.), ako by sme mohli očakávať, že žiadne násilie v spoločnosti nebude? Ľudia sú zvyknutí medzi sebou používať silu autoritárskej moci a to už nie je ďaleko od používania sily fyzickej. Možno že keby sme si zvykli jednať s ostatnými ako so seberovnými, utvárať vzťahy založené na rovnakom záujme o potreby ostatných a pochopení, už nikdy by sme nevideli toľko ľudí používať fyzickú silu proti sebe. Na vysokej mieri násilia v našej spoločnosti bezpochyby podieľa aj x storočí pretrvávajúce najmä kresťanské tabuizovanie a potláčanie prirodzených stránok ľudskej duše života, pričom na povrch sa dostávajú omnoho horšie, vynútené deviácie. O vplyve médií a samotných trendov konzumnej spoločnosti na duševné zdravie a vývoj detí ani nehovoriac (filmy, PC hry, pobádanie k ambicióznosti a konkurencii atď.). Za ďalšie patogénne javy nesú nemalú zodpovednosť aj symptómy neoliberalizmu, t.j. chudoba najvykorisťovanejších regiónov resp. sociálna nespravodlivosť. O násilne a vládami vyvolávaných vojnových a občianskych konfliktoch ani nehovoriac… Štát má koniec koncov na svojom svedomí viac vlastných mŕtvych civilistov než akákoľvek iná sila či inštitúcia. Má teda cenu zverovať naše životy do rúk mocenským mechanizmom napriek tomu, že už toľko krát tento systém zlyhal? Môžeme vôbec vláde prisudzovať to, že nás chráni, stmeľuje a správne organizuje? Je to práve vláda, ktorá na nás pácha najväčšie zverstvá – vojny, genocídy, centrálne riadené otroctvo. Pokiaľ by sme kolektívne odmietli uznávanie akejkoľvek moci, pravdepodobne by sa tu nič také viac neobjavilo. Bola by tu zodpovednosť, ktorú by rovnakou mierou niesol každý z nás.

Ak to nie je vláda, polícia, úradnícka byrokracia či iné autority, čo teda drží spoločnosť pohromade?

Nie je to ani mocenský tlak, ani predstieraná intelektuálna nadradenosť politikov, ale inštinkt spoločnosti, ekonomická nutnosť a potreba vzájomnej pomoci. Okrem toho majú spoločnosti tendenciu osvojovať si dokonalejšie formy nie vďaka rozhodnutiam vodcov, ale preto, že medzi tými, ktorí ju tvoria existuje spontánna tendencia zlepšovať a táto vrodená túžba zlepšovať existuje v každej skupine ľudských bytostí. K tomu, aby sa ľudské spoločnosti organizovali a svoju organizáciu zdokonaľovali nie je nutná žiadna donucovacia sila. Úplne stačí, ak tejto spoločnosti nikto nebráni a nič neprekáža. Mnoho anarchistov vychádza z biologických zákonitostí, antropológie a ľudskej prirodzenosti a preto požadujú pre tieto organizačné tendencie a inštinkty voľný priechod bez akýchkoľvek prostredníkov v podobe politikov a autorít.

3, Protirečenia1

V anarchistickom hnutí sa v priebehu dejín vytvorilo množstvo smerov, ktoré si často navzájom protirečia a niektoré sú myšlienkovo razantne vzdialené pôvodným ideálom (napr. anarchokapitalizmus). To je určite pochopiteľné, ale teba možno zaujímajú iné veci. Prečo anarchisti neuznávajú štát a požadujú jeho zánik, zatiaľ čo obhajujú jeho sociálne „benefity“ či verejné služby a inokedy zasa pochodujú ruka v ruke s odborovými organizáciami? Anarchisti totiž zastávajú sociálne práva a to bez ohľadu na to, aká inštitúcia ich v súčasnej situácii môže zastrešovať.

Ak by tento boj ignorovali, znamenalo by spochybnenie ich predchodcov – tisícov pracujúcich, ktoré bojovali za osemhodinovú pracovnú dobu, verejné školstvo a zdravotníctvo a neraz za to zaplatili i vlastnými životmi. V rámci anarchistických smerov sa rozdiely prejavujú zväčša iba v následnom ekonomickom usporiadaní budúcej spoločnosti, individualistické vetvy sa opierajú prvotne o slobodu jedinca, kolektivistické zastávajú najmä spoločné vlastníctvo. Za najrozšírenejšie považujem anarchokomunizmus (samostatný predsudok voči komunizmu – anarchokomunizmus nemá nič spoločné s marxizmom, boľševizmom a komunizmom presadzovaným politickými stranami a vôbec so socialistickým zriadením bývalého ZSSR, anarchokomunizmus striktne odmieta autoritárstvo, čiže marxistickú „diktatúru proletariátu“ atď.) anarchosyndikalizmus, zameraný hlavne na hnutie pracujúcich, ekoanarchizmus, anarchofeminizmus a i. Takmer všetky prúdy anarchizmu však spájajú ideály slobody, rovnosti, solidarity, antiautoritárstva, antiimperializmu a antimilitarizmu.

4, Ok, ale anarchizmus by teraz aj tak nemohol fungovať3

Na anarchizmus nemusíš striktne hľadieť ako na politickú formáciu, ale aj ako na individuálny prístup k sebe, statným a k životu ako takému. Je jasné, že v dnešnom svete je extrémne ťažké si predstaviť život bez kontroly, autorít, zákonov a hraníc. Nikto z nás si totiž nevie zaostrene predstaviť, ako by anarchistická spoločnosť vyzerala a ani ako ju dosiahnuť, čo často nevedia ani samotní anarchisti. Avšak jednou z ciest, ako k nej usilovať začína známym heslom – ak chceš zmeniť svet, musíš zmeniť seba. Nenásilným spôsobom možno vlastnou praxou a realizáciou inšpirovať množstvo ďalších a ďalších ľudí, ktorí cítia potrebu zmeny, ale nevedia, kde začať. Sám môžeš prehodnotiť svoj prístup k ostatným, nemusíš svetu diktovať, aký by mal byť. To by ťa priviedlo opäť na cestu autoritárstva. Možno sa však pýtaš, ako asi anarchistický prístup vyzerá? Je rozhodnutím myslieť radšej samostatne, než ako slepo niekoho/niečo nasledovať. Je odmietnutím hierarchie – dominancie i submisívnosti v medziľudských vzťahoch – a toho, že autorita akéhokoľvek národa, zákona či vládcu je viac než tvoja autorita nad tebou. Je inštinktívnou nedôverou a odmietnutím tých, ktorí si prisvojujú pozície sociálnej nadradenosti a zároveň ich odmietnutím pre seba. A najmä tým, že človek si je schopný vybrať svoj vlastný osud a najmä ho priamo utvárať. Možno máš pocit, že podľa tejto definície je anarchistov oveľa viac, ako by sa mohlo zdať, možno aj ty sám, hoci väčšina ľudí by sa za nich nikdy neoznačila. V našich každodenných životoch sme však často anarchistami všetci. Zakaždým, keď sa rozhodneme sami za seba alebo preberáme zodpovednosť za svoje činy, uvádzame anarchizmus do praxe. Takmer každý z nás túži veriť čomu chce, konať podľa seba, hoci často je nútený v záujme prežitia konať proti svojmu svedomiu a morálnemu imperatívu, verí viac sebe a svojim blízkym a pociťuje úzkosť a odpor, keď stojí zoči-voči neľudskej moci byrokracie, štátu a korporácií. Prečo však nakoniec skončíme prijatím nadvlády iných, alebo vytvorením moci, ktorá by nám vládla? Nechceme radšej prísť na spôsob, ako sa dohodnúť priamo medzi sebou, ako žiť spolu s ostatnými v harmónii a nebyť závislí na rozhodnutiach iných, na stále pribúdajúcich vonkajších pravidlách, ktoré ochraňujú iba ich tvorcov?

Anarchizmus je revolučná myšlienka založená na tom, že nikto iný než ty sám nie je viac kvalifikovaný učiniť rozhodnutie aký bude tvoj život. Znamená aj prísť na to, ako spolupracovať na uspokojení potrieb jednotlivca ako pracovať spolu a nie pre niekoho alebo proti niekomu. Znamená nevážiť si akékoľvek ideológie či akéhokoľvek systému viac, než ľudí, ktorým má slúžiť, nevážiť si čokoľvek virtuálne viac než skutočných vecí v tomto svete. Znamená mať vieru v ľudské bytosti a ostatné organizmy, bojovať za seba a za ostatných,   a nie kvôli zodpovednosti, nie z nejakej príčiny o iných pohnútok. Znamená nedávať svojim túžbam a snom hierarchické poradie, ale prijímať ich všetky a zároveň prijímať seba. Znamená nezohnúť sa pred akýmikoľvek vonkajšími zákonmi, neobmedzovať svoje emócie len na tie praktické a očakávané, neuzamykať svoje inštinkty a vášne do klietky, pretože žiadna klietka nie je dostatočne veľká na to, aby pojala ľudskú dušu vo všetkých jej rozletoch, hĺbkach a výškach. Znamená odmietnutie predať zodpovednosť za svoje šťastie do rúk kohokoľvek, či je to rodič, milenec/ka, zamestnávateľ, vláda, atď. a naopak vziať bremeno hľadania zmyslu života vlastné plecia…

Lenže nie všetci ľudia sú natoľko vyspelí, aby boli schopní žiť v anarchistickej spoločnosti a nerobiť problémy, namietneš. Samozrejme, cesta k tak rozsiahlej zmene netrvá pár dní a musí byť najprv správne pochopená a interpretovaná samotnými ľuďmi a predchádzať jej musí často spomínaná evolúcia zmýšľania. Povieš si fajn, je to krásna utópia, lenže niečo tam nesedí. Od mala sú nám vnucované spomínané hierarchické vzory, preto je pre nás ťažké predstaviť si všetkých ľudí ako rovných. Máme pocit, že našu spoločnosť dokážu a mali by riadiť iba intelektuáli, či skôr pseudointelektuáli a že naopak, ľudia z nižších vrstiev, najmä silnej strednej / robotníckej triedy, ktorými je anarchizmus najviac obhajovaný, nemajú schopnosti či šancu prevziať kontrolu nad svojimi životmi. A že sociálna rovnosť je rovnako ako anarchizmus produktom nevedomosti. Že toto riešenie je príliš zjednodušené a preto nie je schopné pojať zložitosť života a problémy súvisiace so zmenou tak obrovského rozsahu. Samotná rovnosť je konceptom, ktorý mnohí chápu ako nereálny, pretože každý z nás má popravde rôzne vyvinuté schopnosti, talent, inteligenčný kvocient a tak ďalej, z čoho v súčasnosti vyplýva, že s niekým jednáme ako s menejcenným a s niekým naopak ako s polobohom a často nejde iba o jeho intelektuálne a osobnostné kvality. Anarchistická spoločnosť však považuje každého jedinca za potrebného a užitočného pre svoju existenciu, bez ohľadu na jeho zameranie. Každý z nás má spoločnosti čo ponúknuť a prispievať tak k jej rozmanitosti a kráse podľa svojich možností. Pojem rovnosti je nám v skutočnosti tak vzdialený, že dokážeme akceptovať akúkoľvek lož prezentovanú „autoritou“, dokážeme byť mediálne manipulovaní v  kolosálnom merítku a nazdávať sa, že „téza“ z úst osoby vedca, politika, intelektuála s univerzitným diplomom alebo známej osobnosti má väčšiu cenu či váhu ako „téza“ z úst roľníka alebo krajčírky. Naopak kvality ako talent, iniciatíva, zdravý rozum, originalita a vynaliezavosť sa nedá získať v škole a ani v kruhoch tzv. elity, vyskytuje sa rovnakou mierou vo všetkých stratifikačných vrstvách. Naše predsudky však siahajú hlboko do nášho podvedomia a človeka s pohodlnou kancelárskou prácou väčšinou posúdime ako nadradenejšieho a cennejšieho ako špinavého robotníka. Pre toto zvrátené chápanie a hierarchickú štruktúru spoločnosti sa nechávame s úsmevom manipulovať, zachádzať so sebou ako s menejcennými tvormi a ovládať naše životy tými, ktorí o nich nevedia absolútne nič. Zdá sa ti to logické?

5, Prečo sa teda anarchisti nezapoja do politického života a neuchádzajú sa o priazeň ľudí1

Pokiaľ by bol ich program pre voličov dostatočne príťažlivý, nebol by predsa problém, aby uchopili politickú moc, navrhneš. Moc? Anarchizmus je predsa o negácii politickej moci. Jeho cieľom je emancipácia človeka. Podpora vlastnej angažovanosti a kontrola nad vlastným životom. Voľby však nič takéto neposkytujú, práve naopak. Zastupiteľský princíp, ktorý poznáme dnes, utvrdzuje ľudí v ich pasivite, nezáujme a presvedčení, že prepožičajú svoju moc a niekto druhý s ňou bude môcť disponovať. Spojenie demokracie a zastupiteľského princípu je mimochodom mladou ideou. Ešte v 19. storočí sa hovorilo o demokracii iba jej priamej forme. Okrem vysokých nákladov na založenie a vedenie politickej strany a kampane, je viac než zrejmé, že politická strana s programom oslobodenia od autorít by nemohla byť posvätená Ústavným súdom. Program by nutne musel naraziť už pri spochybňovaní časných inštitúcií či distribúcii spoločenského vlastníctva. Režim vždy povolí iba to, čo nenarušuje status quo a čo preň nie je nebezpečné. Postupné okliešťovanie ľudských práv a slobôd v období občianskych protestov a vzdoru je nejedným z príkladov, ako súčasný systém nepripúšťa svoje nahradenie čo odmietnutie. A to ani nemusíme hľadať v bývalom režime. Na rozdiel od tohto, kedy ľudia dokázali propagandu aspoň rozlíšiť sa v dnešnom iluzórnom svete málokto pozastaví nad tým, že niečo nie je v poriadku alebo inak, než predkladané prijímame.

6, Neviem o tom, že by sa anarchisti zaslúžili o významné a prospešné činnosti1

Anarchisti sa „vďaka“ mediálnej stratégii démonizovať a vytvárať mýty dostali do povedomia verejnosti iba v prípade kontroverzných prípadov, zinscenovaného či skutočného násilia, potyčiek a pod. V našich očiach sú vnímaní ako extrémisti pochodujúci na protivládnych demonštráciách, agresori na mierumilovných protestoch a niekedy dokonca nevedomosťou spájaní s ultrapravicou. Dezinformovanosť a dezinterpretácia pojmov je práve to, čo vedie k roztriešteniu aj medzi samotnými anarchistami. Ich každodenné aktivity však zostávajú nepovšimnuté, história zabudnutá v akejsi samozrejmosti. Málokomu sa pri zmienke o 1. máji vybaví hnutie za osemhodinovú pracovnú dobu pôsobiace koncom 19. storočia v USA a Kanade, na ktorej presadení mali významné zásluhy anarchisti, neskôr odsúdení a niektorí z nich následne popravení. My za kultom 1. mája vidíme nesympatické boľševické slávnosti alebo prostoduchý voľný deň… Napriek početným historickým udalostiam sa anarchisti organizujú a konajú aj dnes. Množstvo prednášok, premietačiek, petícií, workshopov, benefičných koncertov, dobrovoľných akcií ako varenie pre bezdomovcov či iné solidárne prejavy pomoci totiž média, ktoré nepotrebujú informovať, ale zaviesť, predať a šokovať, nezaujímajú. Sám / sama preto musíš otvoriť oči a odhaľovať skutočnosti vecí pod ich povrchom alebo sám / sama participovať na týchto aktivitách.

Staršie anarchistické heslo znie : „Neverte nikomu, ani nám!“. Podstata samotného anarchizmu sa skrýva v ďalšom : „Nechceme emancipovať ľudí. Chceme, aby sa ľudia emancipovali sami.“ Je preto nesmierne dôležité chápať anarchizmus ako niečo otvorené, vyvíjané a zdokonaľované každým našim činom, nádychom a slovom, niečím, čo sa nesnaží predkladať, čo je pre svet a spoločnosť najlepšie, ale divergentne experimentovať s víziami budúcnosti a poskytnúť každej bytosti neodnímateľné právo podieľať sa na utváraní svojho jedinečného života v slobodnej spoločnosti.

 

Zdroje:

1, www.csaf.cz (Prepis prednášky – Anarchizmus šesť najväčších predsudkov, Manifest ČSAF)

2, Isaac Puente : Comunismo libertario

3, čiastočný preklad z knihy Days of war, Nights of love (kapitola : A is for Anarchy – No gods, No masters. )

Prečo bojkotovať voľby a prečo je anarchizmus riešením pre bežných ľudí?

23.05.2014

Opäť voľby. Tentokrát do Európskeho parlamentu. Z billboardov a reklamných plagátov sa k nám už niekoľko týždňov prihovárajú a škeria vyretušované tváre ľudí, o ktorých [caption id="attachment_53" viac »

“Keby voľby mohli niečo zmeniť, dávno by ich zakázali. ”

02.11.2013

Výpoveď, ktorú ste si určite všimli na stenách svojho životného priestoru, či už virtuálneho alebo reálneho. S blížiacimi sa voľbami do VÚC a nedávnymi voľbami v Českej republike sa viac »

Recenzia: Anarchizmus a jeho vízie

17.09.2013

Anarchizmus a jeho vízie je čerstvou publikáciou od autorky Cindy Milstein, ktorá sama je anarchistkou, aktivistkou a členkou Inštitútu pre anarchistické štúdia a Inštitútu pre sociálnu ekológiu. viac »

Manchester, koncert, výbuch

Po výbuchu na koncerte v Manchestri zahynulo najmenej 19 ľudí

23.05.2017 02:12, aktualizované: 06:35

Pri "vážnom incidente" v multifunkčnej hale v Manchestri zahynulo podľa britskej polície 19 ľudí a približne 50 bolo zranených. Polícia z útoku podozrieva samovražedného útočníka.

Jeroen Dijsselbloem

Ministri financií eurozóny sa o Grécku nedohodli

23.05.2017 01:15

Ministri financií členských krajín eurozóny sa v pondelok nedokázali dohodnúť na uvoľnení ďalšej časti finančnej pomoci pre vysoko zadlžené Grécko.

Michael Flynn

Flynn požadované dokumenty o možných zásahoch Ruska do volieb USA nevydá

22.05.2017 21:53

Bývalý poradca prezidenta Trumpa Michael Flynn nevydá dokumenty, ktoré od neho žiada senátny výbor, ktorý vyšetruje možné ruské zásahy do amerických volieb.

zbraň, pištol

V Palerme za bieleho dňa zastrelili mafiána Giuseppeho Dainottiho

22.05.2017 20:44

Dva výstrely trafili známeho člena Cosa Nostry počas bicyklovania do hlavy.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 14
Celková čítanosť: 22438x
Priemerná čítanosť článkov: 1603x

Autor blogu

Kategórie