Výpoveď, ktorú ste si určite všimli na stenách svojho životného priestoru, či už virtuálneho alebo reálneho. S blížiacimi sa voľbami do VÚC a nedávnymi voľbami v Českej republike sa opäť stala populárnou najmä medzi skeptikmi, ktorí odmietajú voľby už len z princípu. Z princípu ich podstaty, ktorá spočíva iba v akejsi ilúzii o našom podieľaní sa na „tvorbe“ politiky. Z ich podstaty, ktorá je, ako inak v zastupiteľskej demokracii, iba voľbou medzi rôznymi druhmi systematického útlaku. My však samozrejme všetky tieto iluzórne voľby „slobody“ vnímame ako zmenu, obmenia sa politickí predstavitelia, zmenia sa politické podmienky, vládnuť nám (a pre nás!!!) bude pravica alebo ľavica, sociálni demokrati alebo konzervatívci, pocítime to pri sobotňajšom nákupe alebo návšteve lekára a ktovie kde ešte. Veď sú to obrovské zmeny! Namietajú nejedni. Aké väčšie zmeny, aké väčšie možnosti participácie na politickom riadení si dokážeme predstaviť?! Veď v spoločnosti s tak obrovským počtom ľudí je to najideálnejší spôsob vlády a tá je predsa nevyhnutná, inak by prepukla anarchia. Napriek tomu už pár dní po našej tzv. participácii nadávame na stanovené výsledky a dôsledky, ktoré z nich plynú. Kde je potom problém? Samozrejme každému nemožno vyhovieť, počet poslancov a farieb je obmedzení. A čo bojkot volieb? Ten ani neskloňujme, veď vďaka všetkým ignorantom a „ľahostajným“ k svojmu „osudu“ (??) vládnu tí najhorší, pretože práve zdržanie sa „voľby“ zapríčinilo, že sa dostali k „moci“. Takto vznikajú spory medzi voličmi a nevoličmi, hoci sú na jednej „lodi“ a mnoho tzv. zodpovednejších, t.j. voličov nechápe, že mnohým tzv. ignorantom nejde o to, ktorá farba získa moc nad ich životom, ale o spochybnenie celého konceptu tzv. volieb a vlády. Analogicky to funguje aj vo voľbách na nižšej úrovni, teda do orgánov samosprávnych krajov, mestských zastupiteľstiev, atď. Vždy je skloňované slovo voľba, no je to, pred čo sme z času na čas postavení, skutočnou voľbou?
Čo vlastne znamená voľba? Slobodná voľba? Ako si ju predstavujeme? Pre autonómneho racionálneho jedinca by mohla voľba predstavovať výber medzi rôznymi alternatívnymi možnosťami napr. svojho konania. Neustálym výberom, teda voľbou by uskutočňoval svoj potenciál, realizoval by sám seba ako individualitu, inak povedané vytváral svoj život. Samozrejme by v tomto výbere nebol nelimitovaný a neobmedzený či izolovaný, vždy by prichádzal ako spoločenský tvor do interakcie s voľbami ostatných jedincov a bral na nich ohľad, pretože by boli v istom zmysle dotknutí jeho konaním. S pojmom interakcie sa dostávame k rôznym vzťahom a potrebe kooperácie jedincov, ktorí by si určovali nielen svoje individuálne životy, ale aj život svojej komunity ako celku. Vidíme tu akýsi pojem voľby, názorov na to, či je slobodná alebo nie, je vo filozofickom diskurze mnoho a preto túto problematiku nemienim teraz rozoberať. Vidíme však v tomto postupe akúsi spoločenskú organizáciu, akúsi politiku? Ak áno, zrejme sa nepodobá tomu chápaniu politiky, aké je bežné v súčasnom verejnom diskurze. Organizácia spoločnosti sa chápe ako niečo „nad“ našou bežnou starosťou služobníkov kapitálu. Je to vec „politiky“, problém „politikov“, záležitosť výsostnej hierarchickej štruktúry spoločnosti a iba jej vybraných častí. Sloboda výberu konania sa predpokladá, no v obmedzenej podobe – asi ako to, či pôjdem na nákup do obchodu A alebo B. Kontrolu nad našim životom preberajú tí, ktorí sú „zvolení“ – inštitúcie, štát, poslanci, apod. Argumentov za je nespočetne – od prepuknutia spoločenského sebadeštruktívneho chaosu po mentálnu „nevyspelosť“ a „neschopnosť“ jedincov zvládať a určovať svoje konanie. Napriek tomu, že sme si vedomí, že títo cudzí ľudia a anonymné inštitúcie nemajú poňatia o našich problémoch a o tom, ako ich vyriešiť, práve naopak, často sú ich zdrojom; a že sa cítime dostatočne kompetentní na to, aby sme ich riešili sami, stále si ich zo strachu pred akýmsi chaosom (nepozorujeme ho snáď vo svete i teraz?) a vlastnou zodpovednosťou volíme ako tých „kompetentných odborníkov“, ako nejakých „intelektuálnych nadľudí“. Volíme si organizáciu spoločnosti zľava alebo sprava, nikdy však nie zdola. Formálne i neformálne mocenské vzťahy takto štrukturálne prestupujú celou spoločnosťou, od sexuálneho vzťahu muža a ženy po vzťah globálneho kapitalizmu a pracujúcej triedy tretieho sveta. Táto moc tu však nie je náhodne a nie je synonymom násilia. Každým našim „ne-odporom“ voči nej jej dávame legitimitu, schvaľujeme ju ako určujúcu, hoci má mnoho i skrytých podôb – od manipulácie, patriarchátu či nadvlády po štát v službe lobbystom a neoliberalizmu.
Stále sme však presvedčení, že si niečo volíme – a to dokonca „slobodne“. Náš výber je však obmedzený, alternatívne možnosti našej voľby sú vopred určené a nie nami, ale niekým iným. Sme obeťami manipulácie, máme pocit, že táto voľba je autentická, vychádzajúca z nášho subjektívneho chcenia a intencie, no neuvedomujeme si tú ohromnú limitovanosť. Podobne ako v prípade tzv. ekonomickej slobody v kapitalizme, kde máme slobodu vyberať si z množstva tovarov, no v skutočnosti sme ekonomicky neslobodní, ak na ten či onen tovar nemáme dostatočné financie. Nemožno preto hovoriť o akejkoľvek ekonomickej slobode, s výnimkou vládnucich elít, „šťastnejších bohatých výhercov konkurenčnej súťaže“, apod. Ak hovoríme o akejkoľvek zmene, máme naozaj namysli zmenu? Čo je našim zámerom vo voľbách? Je ním zmena (… niečoho), suchopárne a naivné „mať sa lepšie“ alebo iba potvrdenie statu quo a kontinuity prežívania? Osobne sa prikláňam k druhej možnosti, hoci pojem zmeny môže mať pre nás rôzne interpretácie. Akákoľvek fundamentálna zmena je však tzv. voľbách nemožná, pretože naša voľba je vopred určená. Nemôžeme si ďalej vyberať medzi voľbou zastupiteľskej demokracie a čímkoľvek iným, vždy sa pohybujeme iba v jednom a tom istom zacyklení, ktoré niekto kedysi takto určil, na ktorom sa kedysi ľudia dohodli. Nemáme ani len pomyslieť na iné alternatívne možnosti a ak aj na ne pomyslíme, vždy sa budú odohrávať na javisku hierarchie a mocenského aparátu, budú predstavovať iné postavy, iné rekvizity, iné farby opony; no nikdy sa nepresunú do hľadiska. Vždy tu bude prítomná dichotómia napr. vládnuci – ovládaní, herci – diváci, nadriadení – podriadení, muži – ženy, človek – príroda, pán – otrok, poslanci mestského zastupiteľstva – obyvatelia mesta, pričom vždy jedna strana je tá, ktorá určuje a stanovuje, ktorá disponuje mocou a možnosťou určovať svoje konanie i konanie iných, zatiaľ čo druhá je zbavená oboch. Naše uvažovanie je značne obmedzené na vzory a zvyklosti, v ktorých sa pohybujeme prakticky od narodenia a nejednu generáciu. Typ našej racionality sa síce v rôznych obdobiach ľudstva historicky menil a vyvíjal, no hierarchia/nadvláda je niečím, čo ľudstvo sprevádza od jeho zrodu. Existujú teórie, ktoré toto nastavenie považujú za prirodzené a prítomné už aj u zvierat, zatiaľ čo opozičné toto odmietajú, pretože hoci u zvierat možno pozorovať formy hierarchie, vždy sú biologicky dané, zatiaľ čo v ľudskej spoločnosti sú určované sociálne.
V takýchto podmienkach je zjavné, že postaviť sa hierarchii a mocenským vzťahom je ťažké už len v myšlienkach, nieto v bežnom jednaní a konaní. Naša schopnosť uvažovania to však dovoľuje. Dokážeme sa snáď vybrať za hranice našich zvykov, omylov, výchovy a socializácie, dokážeme sa vybrať až tak ďaleko? Dokážeme sa dívať na mnoho samozrejmých aspektov vo svojom živote a spoločnosti ako na „dané“ niečim „vyšším“ a „nemenné“ , alebo ako na sociálne konštrukcie, ako na spôsoby jednania vytvorené inými? Potom je na nás, či ich budeme chcieť interiorizovať alebo redefinovať či zničiť. Je na nás, či vo vlastnom ja nájdeme silu bojovať proti „večným“ vzorcom, nastaveniam a konštruktom, či normám. Tak ako „byť politikom“ dnes chápeme oddelene od svojich kompetencií, tak môže byť zajtra čímsi úplne iným, vymazaným, zničeným, prekonaným. Môže byť ním každý a činiť rozhodnutia vo svojom živote a to dôležitejšie než len tie, ktorú značku trička si obliecť; alebo ním nemusí byť nikto. Ak si poviete, že potrebujeme vyššie postavených a vyššie inštitúcie len preto, že ako pracujúci, starajúci a konzumujúci nemáme čas preberať za seba a organizáciu spoločnosti zodpovednosť, nebojte sa ísť ďalej a pátrať po tom, prečo nemáme čas, prečo sme pracujúci, prečo… Zničiť dogmy v sebe je prvým krokom k odhaleniu skutočných potrieb a túžob nás všetkých ako ľudských bytostí. A odtiaľ už neexistuje cesta späť. Odvážme sa ísť ďalej, odvážme sa snívať. Predstavme si nepredstaviteľné.
Pozrite si tiež: