„Veď ten, ktorý vás ovláda, má len dve oči, dve ruky a jedno jediné telo a ničím sa teda nelíši od toho najposlednejšieho obyvateľa vašich bezpočetných miest – snáď iba tým, čo mu sami dávate, aby vás mohol ničiť. Kde by vzal toľko očí, ktorými vás špehuje, keby ste mu ich neposkytli vy sami? Ako by získal toľko rúk, ktorými vás ubíja, keby ich nebral priamo od vás? A odkiaľ má nohy, ktorými zadupáva vaše mestá do zeme, ak nie od vás? Ovláda vás snáď ešte nejakou inou mocou než tou, ktorú ste mu vy sami zverili? Odvážil by sa vás snáď napadnúť, keby ste mu vy sami v tom neboli nápomocní? Čo by vám mohol spraviť, keby ste vy sami nehostili toho zlosyna, ktorý vás okráda, keby ste neboli komplicmi vraha, ktorý vás zabíja a nezrádzali sami seba?“

Očividne sa nemienime zastaviť do poslednej chvíle. Do chvíle, kedy sa už nebude pred čím zastaviť, do chvíle, kedy už nebudeme môcť stratiť viac. Do chvíle, kedy sa začneme smiať vlastnej minulosti, naivity a zaslepenosti voči reálnu. Zdĺhavou cestou psychologického rastu zakopneme priveľa krát na to, aby sme svoje kroky po vyšliapanom zhubnom chodníku dokázali ospravedlniť. Primálo sa spoliehame na seba, na svoj interný dar intuície. Hráme šachy s opozíciou, ktorá predstavuje aj jadro nás samotných, no v skutočnosti nemôžeme vyhrať. Vieme to. V našich spotených rukách sa chvejú tisícky rozstrapkaných duší, milióny vlastných pochybení a chaotických myšlienok. Vo svete neistoty, nerovnováhy, lží a antropofóbie, ťažkých duševných chorôb a prchkých okamihov prenajatej slasti si sami od narodenia skracujeme nitky, staviame hrádze, ponúkame časti svojho ja na predaj ako oceniteľnú komoditu. Čo nás núti žiť tak, ako si podvedome neprajeme? Čo nás núti pritakať bezcieľnej hedonistickej anti-morálke a prijímať ju za svoju? Čo nás núti zatvárať oči pred faktom bijúcim do očí – kapitalistický systém na čele so zberbou finančných a mocenských autorít je najväčší podvod, ktorému sami odovzdávame legitimitu? Čo nás neprestajne dopuje endorfínmi uspokojenia a neoddeliteľného pocitu s neustále uťahujúcim sa obojkom na krku? Čo nás vlastne zbavuje chuti na autonómne riadenie nášho života a fascinuje na našom zotročení?

Étienne de la Boétie vo svojej rozprave zo 16. storočia dávno pred nástupom dnešnej podoby poddanstva voči kapitálu, dlhom a systémom hromadnej kontroly pochopil dobrovoľnú iniciatívu samotných ľudí – otrokov – byť ovládaní, tyranizovaní a utláčaní. A bezpochyby sa na mieste tejto tézy vystriedalo množstvo filozofov a nádejných teoretikov feudálnej spoločnosti. Dnes však niektorí bdelí jedinci pociťujú podobné nutkanie hľadať príčiny a súvislosti masochistických sklonov populácie, ktorá aj navzdory zdravému rozumu, ľudskému citu a logike vesmírnych zákonov prenecháva velenie nad takmer celou existenciou psychopatickým indivíduám. Stačí sa dôkladne zamyslieť a po dlhšej úvahe si uvedomíme naprostú absurdnosť nášho pasívneho vystupovania voči reálnej sfére nášho života a naopak nezmyselné kŕmenie imaginárnych obrazov, ktoré nás v zajatí túžob a nepravých pohnútok doslova vraždia. Spýtajte sa sami seba, kedy ste aspoň raz zapochybovali o správnosti usporiadania spoločnosti, v ktorej ste iba nahraditeľnou súčiastkou – nie jej štruktúry ako napríklad byrokratický aparát – ale vzoru celkovo. Kedy ste okrem vulgarizmov použili v boji proti nastolenému „poriadku“ použili aj efektívnejšie zbrane? Zahľaďte sa a uvažujte – dokážete si vyčistiť dušu a myseľ – odfiltrovať ju od všetkých vzorcov a dovoliť vo vás vznik úplne novej societe, ktorá bude tvorená skutočnou potrebou spoločenstva bez falošnej potreby vládnucej a represívnej zložky?

Úprimne, iba nasilu. Zvádzame vnútorný konflikt medzi imperatívom, ktorý v nás prežíva stáročia – zdaním, že otroctvo je našou mrzkou, obskúrnou, neprijateľnou, ale predsa nutnou súčasťou, a tým neidentifikovateľným zábleskom ojedinelej slobody, ktorej sme si ešte neprivoňali. Narodili sme sa do samozrejmej klietky, preto nepoznáme jej pach a nepoznali ju ani naši predkovia, z našich túžob bola úplne vykorenená, zatiaľčo tie ostatné posilnené celoživotným kondiciovaním a pretváraním na štandardnú bunku davu iba stúpajú. Nepovažujeme za potrebné byť vystavení nebezpečenstvu v slobode, preto sa radšej uchyľujeme k povestnej istote okov, lenže vtedajšia istota zotročenia sa nám v dnešnom vývoji neskorého kapitalizmu a diktatúry finančných elít stráca. Nevieme, čo robiť. Sme príliš bezmocní. Zasadili nás  do modelu hierarchie a  politických systémov. A ten musí byť zatiaľ najlepší alebo aspoň vyhovujúci, pretože kompetentní sú bezpochyby odborníci, aj keď klamú. Základný mýtus totiž degraduje všetky ostatné alternatívy, počnúc prúdmi anarchizmu. Sami predsa odsudzujeme všetko ostatné okrem nášho milovaného utrpenia.  Naďalej preto chradneme a dusíme sa, pretože to považujeme za normálne. Normálne je slúžiť vlastným tyranom a otrokom. Sme vychovaní v duchu ich neustálej prítomnosti charizmatických a intelektuálne znejúcich hajzlov, ich nekonečných požiadavok a egoistických túžob, preto je normálne celoživotne makať a zapredávať svoj život pre ich blaho, ich nesplatné vymyslené dlhy, ich prešľapy, ich psychopatickú náturu. Možno teraz si hovoríte, že normálne to nie je. Lenže zvyk –  naprogramovanie poslúchať a podrobiť sa aj navzdory našej prirodzenosti – nás napriek do očí bijúcim faktom nezdvihne zrak od zeme. Politika a ekonomika je príliš zložitá pre naše sprosté mozgy. Dane sú zákon. Slovo vládnucich je zákon. Zákon prírody? Fyziky? Tak nebuďte smiešni!! Ale napriek tomu akceptujeme. Popierame. Nevidíme. Nepočujeme. Mlčíme. Hovoríte o orwellovej totalitnej supervláde? Veď tie predošlé slovesá pochádzajú z našej nečinnosti, nie ich činnosti!

Sami si na prahu dospelosti vykopávame hroby, v ktorých prečkáme zvyšok života. Paradoxne nedôverujeme blížnym, ale veríme spravodajským headllinom. Zhrozíme sa nad krádežou balenia párkov v supermarkete, ale s obdivom sledujeme krvavé prestrelky a masové vraždy v bedni. Sme zaneprázdnení na to, aby sme sa dokázali prebudiť a konečne ovplyvniť svoj osud, no každý deň nechávame našu dušu odumierať hodinami pasivity. Sme spokojní, pretože staviame sebakritiku na porovnávaní s horšími prípadmi. Akceptujeme násilie ako nevyhnutnosť nerovnej spoločnosti, akceptujeme nerovnostársku spoločnosť, pretože naočkované slogany systému pracujú namiesto našej mysle. Živoríme na popieraní vlastnej úbohosti a nemohúcnosti voči súčasnej situácii a jej zmene, zatiaľ čo pokorne prijímame kolektívnu vinu za stav spôsobený schválne elitami, ako nám je verejne pripisovaný na zodpovednosť. Sme zdeptaní, ale bojujeme o každodenný chlieb, preto neargumentujeme, preto sa usmievame, užívame drobností, veselíme sa z príležitostných rozptýlení. Prijímame lži, pomalé zavádzanie Nového svetového poriadku, prijímame lyžice psychologických hier s doširoka otvorenými ústami. Sme donekonečna stlačiteľná, tvarovateľná a nahraditeľná masa ničoho, ktorá ešte verí v rozprávky o neschopnosti a  nedostatočnom snažení sa v ceste na bohatý vrchol.  Verí v kult peňazí a spoločnosti v tvare trojuholníka. Život strednej triedy sa odohráva prakticky neoddeliteľnej od práce a konzumácie. Sme konzumenti, stroje, sme všetko okrem ľudí. Popierame všetky možnosti následkov našej činnosti a v sebaobrannom mechanizme popierame vlastne čokoľvek, čo by do nášho života mohlo priniesť opodstatnené obavy. Popierame možnosť, že dôjde ropa, iba preto, že mainstream nás nebombarduje esenciálnou tématikou. Ak si aj niečo pripustíme, nazdávame sa, že najhoršieho sa prinajlepšom nedožijeme. Že do poslednej chvíle si budeme chrániť kúsok zeme pod nohami a možno z toho aj niečo vytrieskame. Neoliberálny kapitalizmus nás naučil všetkému pripisovať monetárnu hodnotu. Jeho naivné očakávanie nekonečného rastu si kompenzuje transformáciou všetkého na položku trhu, na číselnú hodnotu  a to aj abstraktných, živých, morálnych vecí, ktoré nikdy predtým neboli obchodované. Voda. Pôda. Zdravie. A za druhé, expandovaním a imperializmom, ako kultúrnym, tak militaristickým. Všetko mu podlieha a priori. Naše zmýšľanie, spôsob riešenia problémov, prijímanie noviniek, o všetkom uvažujeme ako o najvýhodnejšom, najlepšom, najvýnosnejšom, najkolosálnejšom, najmenej stratovom pre nás. O samotnom systéme ako niečom neoddeliteľnom od spoločnosti, ako o ničom konečnom, najvypracovanejšom, všeobsahujúcom. Nedokážeme už rozpoznať propagandu, skutočné hrozby, nepriateľa. Dokážeme hodiny papagájovať hlasy z médií o teroristickom superimaginárnom globálnom nepriateľovi, vďaka ktorým sú masy udržiavané v narkóze. Nemusia nás karhať, my sami sa podvoľujeme autokontrole podobnej princípu panoptikonu. Aj keď zbierame alternatívne informácie a odstupujeme od davu, aj keď začíname chápať súvislosti a prestávame sa smiať konšpiračným teoretikom, všetko to prirýchlo strávime, homogenizujeme a zaradíme do života ako ďalšie poznatky. Sme radi, že sme si dnes zachránili kožu a ďalej radšej nemyslíme. Veríme v dobro elít, veríme v happyendy z filmov, veríme, že všetko sa spraví a že otrokári nám koniec koncov nikdy veľmi nekrivdili, veríme, že ich potrebujeme. A to je absurdné. Je to najväčšia tragédia ľudstva samotného.

Sme spútaní strachom, neustálymi myšlienkami, stresom, zábavou, almužnou. Sme obeťou očividných klamstiev, lenže obal tzv. slobodných informácií a demokracie nás núti veriť aj tomu, že nebo je čierne, ak to zaznie dvadsaťkrát. Sme medzi mikromantinelmi úzkosti, duševného odpadu a maniodepresií z neustáleho nátlaku a stimulácie, z ilúzie času a peňazí, z ilúzie, že dnešok je iba prostriedkom pre dosiahnutie zajtrajška. Sám systém je bipolárny, roztrieštený a schizofrenický, ako teda by sme my v ňom mohli byť zdraví? Vďaka stratégie chleba a hier je naša pozornosť nenávratne odpútaná od reálna a prenesená do fikcií legitímneho luxusu, do neuveriteľných malicherností, kultu neexistujúcich celebrít, olympiád, masových podujatí a slučky hedonizmu v podobe spotreby tovaru a zbytočných služieb. Prvotný pocit naplnenia úžasom a kauzálny pocit prázdnoty, pričom toto sa opakuje neustále, preto sa snažíme uniknúť do ďalšieho sna, ktorú nám systém s vervou ponúka, reality mimo skutočnej reality, ktorá je však nekonečne prispôsobivá a preto nás opäť dokáže chvíľkovo uspokojiť a dopriať nám dávku závislosti. Ako hovorí jeden z citátov, celý život sa iba snažíme leštiť klietku, v ktorej sme uväznení. Toto je predsa Huxleyho svet! Sme zotročení vlastným superegom túžiacim po večnej slasti, stále viac na okraji svojho Bytia. Blúdime nákupným košíkom v uličkách hypermarketu, nakupujeme potraviny ukradnuté hladujúcim tretieho sveta a usporadúvame večierky plytvania, zdravie chápeme ako vymoženosť pre vyvolených, v domáhajúcich sa spravodlivosti vidíme extrémistov. Naša vlastná mienka je zisťovaná skrz public relations, syntetizovaná, pretvorená a podaná ako všeobecne uznávaná, ako naša vlastná. Mediálne vymývanie mozgov už čiastočne narazilo na hranicu ľudskej hlúposti. A tak niektorých nezaujímajú, nezaujíma nás nič. Veci ako projekt Indect, všetky bezbolestné inkarnácie Veľkého brata prechádzajú globalistom bez povšimnutia majority. Tá sa stále zmieta v osobných krízach, v krízach reality show a alkoholovom opojení, v kyberpriestore, neschopná nadviazať jediný kontakt s reálnom. V labyrinte symbolov a fragmentov vizualizácií, spomienok, túžob, v drogách a lacnom porne, v nevere a chudobe, stále v znesiteľnom množstve sračiek, než si povie koniec. V detstve sme privykaní na smrť a násilie, zato akýkoľvek prejav skutočných citov a emócií je schválne karhaní ako zbabelstvo, ako niečo odporné a nežiaduce.  Spoločnosť založená na paternalistickom a racionalistickom princípe si samozrejme nič také dovoliť nemôže. V médiách dostávame návody na to, ako svoju dušu okresať, čo a ako cítiť, čo je in. V deťoch zasa zabíjajú prejavy emócií vlastní rodičia. Zbaviť ľudskú bytosť citu je pre jej zotročenie kľúčové. Vtedy nepozná dôvod bojovať, nepozná pocit slobody, nepozná solidaritu, nepozná jednotu s ostatnými. Je oddelená v dave, atomizovaná, osamelá. Uspokojenie hľadá v predkladanom kulte sexuality a omamných látok, čo znásobuje jej zdanie slobody. CIA nedistribuovala drogy náhodou. Chľastačky sú spoločenským bontónom. Nedávnym príkladom boli zasa hokejové majstrovstvá…. Máme teda nadobudnúť pocit, že nič iné sa nás netýka, že skutočná realita je nepodstatná a neprínosná, nezaujímavá a pre nás nezmeniteľná. A tá, v ktorej sme nútení žiť, plastická a schopná vstrebať čokoľvek, prispôsobivá, typická pre postmodernu, odmietajúca existenciu akejkoľvek opozície, alternatívy, kontra-sveta.

Okrem našej pasivity drží samotných vládcov neohroziteľne pri moci, ako to pomenoval aj la Boétie, nekonečné reťazenie otrokov vládcu, ktorí zotročujú ďalších a ďalších pod nimi v snahe čo najviac sa priblížiť k samotnému vládcovi. A nevynechávajúc dnešok, kedy nás samotný systém k tomu pobáda snáď najintenzívnejšie. Kariéra? Čo tak niečo dosiahnuť, máme na to predsa všetci, stačí usilovne pracovať, stačí nehľadieť na ostatných a stratiť svedomie, stačí sa držať cieľov, byť ambiciózny, to je predsa najväčšou cnosťou dneška, však?! A bezpochyby tu a teraz, kedy sú samotní otroci štvaní nie proti vláde, ale sami proti sebe! V demonštráciách, kedy namiesto pridania sa na stranu svojich bratov a sestier sa ochrancovia elít s úsmevom vyžívajú v ich utláčaní, mlátení, zabíjaní. Každý z nás je v tom až príliš zapletený a to nemusíme patriť do radov ozbrojených. Stačí sa pozrieť na seba. svoju minulosť, zamestnanie, na modlu, ktorej v mene prežitia a takzvaného verejného dobra a poriadku slúžime, chtiac či nechtiac. Takmer každý z nás donútene prispieva na denné masakrovanie skrz skutočných teroristov z NATO. Ani zďaleka sme sa nedokázali zjednotiť, pochopiť, že hierarchická štruktúra je výtvor systému, ktorému jedinému vyhovuje. No pre nás stále predstavuje iba schody úspechu, moci a blaženosti, čiže ešte väčšieho otroctva. A generácia strieda generáciu…