Znova po roku. Možno po mesiaci. Som v obchodnom centre. Tok úzkostných a negatívnych pocitov. Rukou hladím zábradlie z dreva – nezaobídeme sa bez neho, no bez stromov použitých na jeho výrobu áno. Idem si kúpiť lacné ponožky, ktoré toho veľa nevydržia. Naschvál. Neviem, ako vyzeral novodobý ázijský otrok, ktorý ich pre mňa vyrobil. Podvedome naňho / na ňu myslím zakaždým, keď si ich obliekam. Cítim depresiu. Nechcem to takto. Nikto sa nezmenil. Ani kamery neprestali pribúdať. A nikto sa necíti nekomfortne, neprirodzene, práve naopak.

Pred obchodom stepuje skupinka dievčat, 9 až 12 ročných podľa odhadu na školskom výlete. Stále neotvárajú. Rozmýšľam nad tým, kto im to spravil? Kto ich naprogramoval a stal sa architektom ich duší? Mali snáď na výber, disponujú vôbec slobodnou vôľou? Ich vôľa je predsa limitovaná iba tým, čo poznajú a túžia poznať. Túžbu však determinuje okolie. Reklamy. Filmy. Rovesníci. Výchova. Socio-kultúrny zdegenerovaný kontext.

Prechádzam okolo plagátov k zajtrajšej demonštrácii. Tento krát sa musím pousmiať. Má jasných lídrov. Nechcú zmenu v pôvodnom slova zmysle. Chcú si verejne zahulákať pri pive. Pokračujem. Pamätná tabuľa. „…obnovenie slobody a demokracie na Slovensku pádom komunizmu v r. 1989.“ Čo slovo, to významová chyba. Dezinterpretácia. Zneužitie pojmov – priraďovanie nejasného a iného obsahu – tvorenie sveta. Stačí banálna hra s jazykom.

A ja to píšem možno desiaty krát a možno máte pocit, že je to únavné. Ja však vidím namiesto pribúdajúcich kritických reflexií únavu vo vašich tvárach. Možno máte pocit, že ste vyhrali nad svetom, manipulátormi, nad vlastnou nevedomosťou. Pochopili ste, že masmédiá okrem počtu narodených šteniatok v Hornej Dolnej nedokážu pravdivo interpretovať nič. Preto sa zameriavate na knihy, odborné články, alternatívne zdroje. Možno čiastkovo neprispievate do objemu masovej nevedomosti. Ale úprimne – čo okrem predvolenej domovskej stránky, lajkov a vašej knižnice  – sa zmenilo? Vo vás, nie okolo vás, na vás. To, čo nazývate „prebudením“, nie je ani stotinou vašej cesty k stále populárnejšej pravde (očami ani pochopením ju nehľadajte) či postmaterializmu. Uvažujte. Nesnažím sa vás nabádať k revolte odpojením od systému, tá možnosť jednoducho ani neexistuje. Nesnažím sa vás presvedčiť, aby ste okamžite prestali chodiť do obchodu, konáme tak totiž takmer všetci a často nevyhnutne. Každý z nás si rovnako serie do huby – ja, vy, oni. Nehľadajte víťaza, spasenie, nadradenosť. Ide o to, vytvoriť si odstup, premiestniť svoj pohľad von, premiestniť sa do kritického postoja voči predmetom pozorovania tak, ako voči sebe.

***

– Novodobé „koncentráky“? To existuje? Robíš si prdel, nie? – krúti hlavou. Má 21. „Budúcnosť.“ Ak nie je solipsista, malo by ho to aspoň srať. Dokrkvaná svetová realita by mala srať všetkých. My však naďalej zotrvávame v pasívnom móde, vychováme deti rovnakými vzormi, plánujeme kariéru na ruinách sveta, riešime neochvejný kult Vianoc. Všetky naše problémy, celá skutočnosť nášho plastického pseudosveta sú iba konštruktmi našej mysle, presnejšie konštrukty implantované niečím univerzálnym. Pretože toto a tamto je generalizovaný model života. Toto je vaša rola, vaša časť javiska, ste paralyzovaní, nemôžete sa iba tak pohnúť – sami si to nedovolíte. To, v čom sa zmietate ako žaby v sieti je väzenie myslí, minulosti a sociálneho výtvoru menom vy. Preto je nepredstaviteľné prestať zo dňa na deň, závislosť na konvencii, na ustálenom kóde, pocite pohody, pocite falošnej solidarity, že konáme v súlade s ostatnou časťou je silnejšia než na heráku. Zdá sa, že akýkoľvek náčrt rázneho odklonu od životného štýlu, ktorý praktikujeme a ktorý je nám familiárny vyše 200 rokov, v nás vyvoláva úzkostlivé pocity. Myšlienka slobody, ktorá presiahne nás samotných a emancipácie človeka bez hierarchizovaných a binárnych štruktúr je nám cudzia väčšmi než predstava tyranie. My ako masa sa však takéhoto zaobchádzania dožadujeme. Omyl je na strane ľudstva ako celku. Sme chytení do pasce vlastných stanovených ideálov a cyklicky si ich osvojujeme zo spoločenského prostredia.

Máme pocit, že v terajšom živote, ktorý vnímame ako chaotický súbor útržkov udalostí bez vnútorných kauzálnych súvislostí, nepotrebujeme liečbu duše. Veď pre tých najhorších máme predsa psychiatrov, nie? Toto a tamto je posúdené ako deviácia, pretože je to porovnávané s majoritou. Lenže čo ak sa mýli majorita? Koho potom máme pre seba samých – našich najhorších nepriateľov?

Odsudzujeme vraždy a samovraždy, ktoré vidíme v telke, no sami k nim prispievame deň čo deň. Ibaže nepriamo. Od zvierat na tanieroch až k výrobe spotrebného tovaru. Podporou neprávostí mlčaním a tichým súhlasom. Ignoranciou voči enormným výdavkom na zbrojenie, masové zabíjanie a vojny, mĺkvym pocitom, že je to OK, pretože o tom rozhodli kompetentní a nás nakazili ilúziou vlastenectva. Naše duše sú zmáčané cudzou krvou a to ani nesedíme v chládku. Na otázku absurdity pokyvkáme hlavou. Nás sa to predsa netýka.

Vieme, že kapitalizmus nenápadne prerastá cez hlavu všetkým na fašizmus, vieme, čo ďalej robiť, ale nevieme sa odlepiť od zabehnutých stereotypov. A stereotypom nie je len nakupovanie, nedeľné rezne a pracovný pondelok. Stereotypy sú zakotvené najmä v našom spôsobe myslenia. Sociálne podmienené myšlienkové procesy vrastené do našich konceptov uvažovania – automatické priraďovanie, posudzovanie seba, porovnávanie, „čo si pomyslia druhí“, kriminalita, napriek tomu, že racionálne sme proti, v našich predstavách sa to navzdory tomu denne objavuje – či sexistické predstavy, hotové názory, sú súčasťou nášho toku myšlienok (ak hovoríme, že práve sme zamyslení, alebo sme „vypli“), ktoré doslova nemôžeme ovplyvniť, pretože sa objavujú ako určitý spoločenský imperatív, implantát, niečo, čo je nám natoľko vlastné, že sa s tým identifikujeme a používame v každodennom jazyku. Vzory, ktoré nám sú predkladané a ktoré vnímame ako fundamentálne bez toho, aby sme sa nad nimi akokoľvek zamýšľali (napr. oslava Vianoc, samozrejmé spoločenské pitie alkoholu, ženské telo ako symbol sexuality, muž ako predstava kultúry a intelektu; konkrétne napr. topánky s podpätkami ako symbol ženskosti, niečoho „sexy“, pričom ženy neuvažujú nad tým, prečo práve toto je očakávanie a zobrazenie príťažlivosti, rovnako nad tým neuvažujú muži, je to opakovaný vzor, hotový fakt priradený k pohlaviu (pričom by mali vyniknúť jeho sexuálne stránky ako ženy, samozrejme). Prečo vôbec podpätky a tento štýl oblečenia? Prečo nezaznamenávame krásu v mužovi, ktorý má obuté topánky na podpätkoch?) Rozhodne to nie je determinované našou imanentnou prirodzenosťou, alebo slobodným výberom, ale jedine socializáciou a osvojovaním spoločenských vzorov, atď. Mohlo by to byť pokojne naopak a  jedincovi, ktorý sa narodil a vyrástol v spoločnosti, v ktorej by to bolo normou, vzorom, by sa to zdalo štandardné rovnako, ako ostatným. A dalo by sa pokračovať…

***

Stále je teda lepšie ísť šaškovať k volebným urnám ako sa rozhodovať sám za seba. Stále je dobré používať kúsky papiera, ktorým jedine my prisudzujeme virtuálnu hodnotu, hodnotu symbolu, legitimizujeme ich. Stále je lepšie v nedeľu pražiť rezne, ako sa stať veggie extrémistom. Stále je prirodzenejšia pohodlnosť, komfort a obrovské dávky dopamínu ako súlad so sebou a prírodou. Nikto vám nepovie, aký má byť obsah zbagatelizovaného pojmu revolúcia. Nikto vám nenapovie, aký máte byť vy. Nikto vám neoznámi, koľko utrpenia, krutosti a patogénov sa skrýva v každom „chutnom“ súste vášho steaku; nikto vám nezakričí, koľko nedôstojnosti, detských snov a plaču je v každej nitke vašich obľúbených čínskych džínsov, nikto vás nepresvedčí o tom, že virtuálne mobilizovanie nikdy nezmení svet. Tak ani aj tento článok, ktorý má byť odrazom, nie cieľom.

Na prepnutie svojich programov na nezvrátený a zdravý mód, by bolo však už včera neskoro…

// Čo teda robiť? Informujte! Rozdávajte letáky (pokojne vlastne vyrobené), komunikujte s ľuďmi o vážnejších témach ako počasie, pokiaľ máte možnosť, rozbehnite vo svojej lokalite workshopy, premietačky dokumentov a iné dobrovoľné akcie, debatujte, namiesto pasívneho prijímania udalostí sa ich snažte pochopiť, interpretovať a porozmýšľať nad ich významom, pokúste sa žiť zdravšie, študujte, zistite si viac o vegetariánstve / vegánstve a ich prospešnosti pre vaše zdravie, prírodu a spoločnosť, nepreberajte slepo názory ani z alternatívnych zdrojov, snažte sa okrem obsahu informácií zachytiť aj ich kontext a v neposlednom rade čerpajte z filozofie. Podporujte štrajky a aktivizmus s ideami proti útlaku a za alternatívne riešenia. Možností je mnoho… //