Celá naša spoločnosť je stavaná na základoch vlastníctva. Ani si to neuvedomujeme, ale vlastníctvu podlieha takmer každý ťah na našej existenčnej šachovnici a nikto sa neotáča za ozvenami svojich krokov. Princíp vlastníctva je nám natoľko vsiaknutý pod kožou, natoľko zakorenený v našom vedomí, že si bez neho nevieme predstaviť nič, čo súvisí s našim každodenným konaním. Čo keby sme zabudli na všetko hmotné, čo kvázi patrí nám a užívali verejné spoločné veci? Neboli by sme tak dokonale odbremenení a slobodní, že obyčajná predstava sa v momente stáva nedosiahnuteľnou utópiou? Zrejme áno. Vravíte, že vždy by sa našiel niekto, kto by naše snahy pochoval v sebeckosti, neľudskosti a neskrotnej túžbe vlastniť čo i len zrnko piesku; že spoločné predmety by nie každý užíval s rozumom a zneužíval v prospech seba a v podstate sa dokopeme k záveru, že takýto model by fungoval maximálne v rámci malej komunity ľudí. A J.J. Rousseau mohol byť bláznom. Tak ako každý. Pozrime sa však na to, ako by fungoval v nás samotných.

Spoločnosť ako súbor jednotlivcov nie je nič iným ako ich odrazom, preto nie je na škodu uvedomiť si, že každá zmena skutočne vychádza z progresu „duchovnej“ stránky jednotlivca a nie umelej reformácie spoločnosti ako celku zvonku. Čo je vlastne náš bežný deň? Čo vlastne môžeme považovať za „naše“? Napriek tomu má väčšina slov rečníka, idey tvorcov, automobilky kapitalistov, ženy mužov a muži ženy.  Ľudský tvor zamorený chorobnosťou márne hľadá prirodzené zdravie všade navôkol okrem…

Začnime teda „našim“ dňom. Za nemenný základ považujme osobné vlastníctvo ako našu telesnú schránku, zopár šiat, kôrku chleba. Ak by sme žili východnejším spôsobom života, týmto by náš deň vlastníctva celkom určite končil a častokrát aj s úsmevom na tvári. Lenže my chceme viac, pretože vieme, že môžeme mať viac. V systéme, ktorý nás naučil a núti plytvať, obmieňať a dopĺňať, sme dávno vyklčovaní zo svojej podstaty a preto tvorbu osobnosti upisujeme vlastníckemu egu. To je našim obrazom, súhrnom spoločenských statusov, hnuteľností aj nehnuteľností, úspechov, v neposlednom rade aj vzťahov. Falošné ja je naša totožnosť. Toto ego nami manipuluje a neustále v nás vzbudzuje túžbu prezentovať sa, vlastniť, deštruovať, akumulovať samé seba čím viac, tým lepšie. Túžba vlastniť nepochybne úzko súvisí s túžbou autoritárstva a ovládania. Už zaostrujete na prachyby tejto spoločnosti?

Prejavy vlastníctva najintenzívnejšie vnímame na úrovni medziľudských vzťahov, najmä tých milostných. Samozrejme považujeme ich za normálne, keďže mierou v tom čo je a čo nie je normálne určuje zvyčajne väčšinové správanie. Sama trpím prehnanou žiarlivosťou a viem, o čom hovorím. Čim dlhšie však pátram po príčinách týchto pocitov, tým viac odhaľujem ich podstatu dávajúc im priestor na odchod. Nejde o to, že by naša túžba mať partnera iba pre seba bola zvrátená, ale o to, že náš vzťah k nemu je vzťahom závislosti a nie pravej lásky. To všetko vďaka hrubému nánosu špiny v zanedbanej duši. Ak dokážeme cit pretransformovať do lásky, všetky posudzovania, nároky, majetnícke sklony, vzťahové horské dráhy či utrpenia sa rozplynú. Lásku budeme totiž vyžarovať bez toho, aby sme požadovali jej opätovanie, budeme šťastní aj sami, bez toho aby sme hľadali drogu, precítime vrchol a pritom odhodíme seba (falošné ja).

Ďalšia bežná každodennosť : materiálne statky. Narodíme sa a aj zomrieme s nimi, prečo si teda lámať hlavu nad tým, či nám spôsobujú viac bolesti či radosti? Neexistuje bytosť, ktorá by nechcela vlastniť, neexistuje nič, čo by beztak nepatrilo niekomu či niečomu. Skúste však popremýšľať o veciach, ktoré nie sú nevyhnutné pre život, ale napriek tomu k nim pociťujete určitú väzbu. Čokoľvek, čo si kúpite a máte z toho instantnú radosť a netrpíte výčitkami svedomia za to, že ste to po odmakanej práci kúpiť dovolili a neserie vás ani to, že niekto dokáže žiť zo svitu mesiaca a vám k tomu treba hŕby chvíľkových zbytočností. Pretože pre nás je to reálne. Môžete ísť vedľa pieskoviska a spozorovať malé deti, ako sa naťahujú o hračky. Kto z koho. Čie z čieho. Civíte do prázdnoty billboardových tapiet, či si hračky nedokážu požičiavať, alebo či im ich matky vtĺkajú od rána do hlavy, nech nikomu nič nepožičiavajú, pretože to bolo drahé a nevedome tak deformujú detské duše. Možno. A možno je princíp vlastníctva v nás zažratejší ako špina z reklamy na hajzlový gél a  máme pocit, že vytrhnúť ho z našich pováh je nad vôľu a sily kohokoľvek. Že sú pudy silnejšie ako my sami a že naopak, každý pokus ovládať sa je cestou k askétskemu, umelému a racionálnemu prežívaniu bez túžob, vášní a kostrbatých krás života…

Podobne je to s pohnútkou vládnuť. Ako zmýšľal Orwell, každá zdanlivo rovnostárska a slobodná spoločnosť by pri dnešnej forme vyspelosti ľudstva vyvrhla stále nových „pánov“, v jeho prípade svíň. Pýtate sa, kedy nie? Keby povaha svíň jednoducho neobsahovala prvky postrádania, egoizmu, vyvyšovania sa, čiže v ľudskom uvažovaní by muselo dôjsť k radikálnej zmene, evolúcii. Cestu kráčania jednotlivca a teda ľudstva k najvyššej pravde vždy sprevádza duševný rast. Keď sa dokážeme odpútať od materiálnych hodnôt a prestať sa hádať o farbu závesov, o to, kto si dnes vezme to sprosté auto, alebo koľko pripadne každému z pozostalých mädliacich si dlane, vtedy sa staneme slobodnými. Keď nás prestane mučiť strach z toho, či niečo dostaneme, alebo naopak, či nám niečo bude ukradnuté, k čomu sme nútení terajším zriadením a všeobecnými hodnotami. Avšak každý z nás môže pomalými krôčikmi prispievať k evolúcii a absolútnej slobode samého seba v každodennej praxi. Môžeme sa podeliť, uvedomovať si krásu toho, čo sa vlastniť nedá, no napriek tomu obdarúvava všetkých nesmiernou radosťou. Môžeme sa pýtať samých seba pri každom nákupe, či naozaj všetko potrebujeme my, alebo naše ego. Môžeme zmeniť svoj prístup k iným a nestavať okolo seba ploty hierarchie, ale naopak, pristupovať k všetkým srdcom, bez diskriminácie či dominancie voči blízkym aj neznámym. Vždy keď máte ten pocit, že so svetom nie je niečo v poriadku, zahľaďte do seba. Vždy, keď vás objíme skľúčenosť zo strachov, bolestí, vojen, znásilnení, fingovaných relácií, hospodárskych kríz – skúste precítiť vnútornú entitu. Skúste si predstaviť slobodu bez hypoték a peňazí vo vankúšoch z husieho peria, bez všetkého, čo vám nedovolí dýchať. Nie je práve toto odpútanie najvyššou a najťažšou métou ľudskej bytosti? Stav večného pokoja a prijímania reality bez bolesti? Možno. Ale na to si odpovedzte sami.