Všetci chceme niečo iné. Sme si však rovní. Sme rovnako klamaní, podvádzaní, zbavovaní vlastnej slobody a dôstojnosti, sme dezinformovaní a zneužití. Je čas napľuť parazitom do ksichtu. Je čas spojiť sa pre jediný cieľ. Je čas povedať rázne NIE tomuto systému.

Stojíme pred obnaženými faktami, ktoré nanešťastie dávajú za pravdu odsudzovaným vizionárom, ktoré pália naše sny a viery v stroskotanú ilúziu pochabého amerického sna, ktoré na nás výstražne miera stoporeným ukazovákom – chichtajúc sa a držiac za bruchá plné rokov, mesiacov, dní a minút. Už dávno nám odbíjajú. Nie sú to konšpiračné výplody paranoikov, ale drsná tvár reality, ktorú by sme radšej nevideli. Pýtam sa, ak nie v nás, tak potom kde sa ukrýva všetka sila zvrátiť ich šialený plán? Pýtam sa, nebudeme sa, totálne bezmocní, oklamaní, modliaci sa a čakajúci na posledný deň, prizerať rozpadu tohto sveta a prosiť o vrátenie šance na vzburu? Musíme byť radikálnejší (nie násilnejší!) skôr, než bude definitívne neskoro.

Nemáme dôvod porovnávať situáciu, opakovať frázy minulých pseudorevolúcií vedených v ústrety pseudodemokracii a moci tých istých hercov. Porovnávame súčasnosť s minulosťou a stávame sa konfliktom : pretože tak, ako naše túžby a potreby, tak aj pohľady a hodnotenia na epochy sú vysoko subjektívne a každá z nich môže predstavovať rozličnú mieru pozitívneho a negatívneho, opäť v individuálnom hodnotení. Večne zapadáme do lavíc a krčiem, aby sme namiesto reálnej diskusie o našej aktuálnej pozícii začali preklínať dnešky či vyzdvihovať prvky bývalých zriadení a jednoduchostí života či naopak (závisiac najmä od nášho veku a postavenia). Nikdy však neprídeme do stavu konsenzu : niekto obdivuje pokojný život jednoduchého roľníka pod diktátom cirkvi; druhý možnosť listovať v knihách dotykom v najnovších nepotrebných iPadoch pod diktátom technológií. Slovo diktát opakujem zámerne, pretože sa naskytá potreba vstrebať jednu z právd – a to, že nech píšeme akékoľvek štvorciferné číslo na okraje stránok – ešte nikdy v histórii sme pojem diktátu neboli schopní prekročiť.

***

Ani mýty o roku 2012 nie sú náhodné. Je to účelná predpríprava na všetko, čo nás potenciálne čaká a neminie :  aké náhle porušovanie ľudských práv, obmedzovanie slobody, tajné konferencie, nastupujúca cenzúra internetu a to všetko je iba obnažený vrcholček ľadovca, ktorý to už pod tlakom verejnosti nevydržal. Celé ľudstvo však s tým ráta. Síce v hypotetickej a abstraktnej rovine, ale predsa. 2012 je biznis, 2012 je sprostá fraška, je to záložka v medzníkoch tyranov. 2012 je najmä plán. Dohoda, smrteľné vyprázdnenie ľudskosti až na samotné dno beznádeje – no pre pár (dovolím si hrdo povedať) nešťastlivcov aj otvorením dverí do neobmedzených totalitárskych aktivít, živiacich ich pažravé ego bez milosti k čomukoľvek inteligentnejšiemu a lepšiemu ako sú oni sami.

A my

sa iba pomaly zbavujeme nánosov karpín, iba zriedka si utkávame mapy súvislostí, a hľadáme alternatívne zdroje informácií, sťažka si uvedomujeme, v akých fekáliách vlastného bytia a existencie tápame – odkrývajúc vyleštený a nádherný obal čohosi odporného a hnusného. Stačí sa jediný deň bezmocne prizerať napĺňaniu toho najhoršieho, čomu mohli ľudské mozgové bunky naletieť.

A my

si stále v pohodlí domovov, kancelárií, problémov, emhádečiek, novín, káuz, hviezd, slabomyseľností a zdržiavaného uvoľnenia a radosti kvasíme svoje pohodlné prdele, tváriace sa, že niekto to opäť vyrieši za ne. Sme chodiacou narkózou očakávajúcou súcit. Smejeme sa ako cvoci, ako utečenci z psychiatrickej liečebne dlhodobo nepoučiteľných; smejeme sa vlastnému nešťastiu a skapínajúcej spoločnosti. Ešte stále sme sa dostatočne nezobudili, ešte stále nie sme stopercentne bdelí a necítime ťažké olovené gule na našich členkoch, ešte stále sme neprenikli do samotného jadra lží a nefunkčnosti vecí. Ignorancia a odporné úmysly tých parazitov hore = strach a nevedomosť všetkých pod nimi. Všetko to, čo sa dialo a deje odhaľujeme po minimách, súvislosti vnímame iba lokálne, päste dvíhame pre vzrušenie a počúvame zo zvedavosti. Prinúťme sa každý deň vidieť realitu a učiníme najdôležitejší krok k trvalej zmene.

***

Vravíme, že niečo sa pohlo : lenže to je opäť, iba začiatok, iba predprah toho, čo musí nasledovať globálne. Nejde o konkrétne čísla, dôkazy a kauzy : všetko je totiž iba nálepkou megalomanských nehorázností páchaných na obyvateľstve našej či iných krajín. Z kvázi vyriešenia káuz môžeme mať na jedine hrejivý pocit na srdci, ale v skutočnosti nezvrátime nič, absolútne nič. Tu už nejde o protesty pár tisícok ľudí, pretože tých pri hrozbe skutočnej zmeny potlačí represívny mechanizmus moci. Tu ide o niečo viac : o nezaprenie našej ľudskej dôstojnosti a slobody, ktoré sme dávno vymenili za svet, aký sa nám dnes hnusí. A tá sa týka všetkých : bez ohľadu na vek, pohlavie, rasu, zamestnanie, status či situáciu. Všetci sme si rovní. Všetci môžeme byť jednotou. Nepotrebujeme vodcov, nepotrebujeme opakovanie starej dvadsaťgeneračnej chyby. Potrebujeme jedine výdrž, odhodlanie a revolúciu nášho ducha.