I.
Konformita. Konzum. Výpredaj. Pošta. Káva. Stretnutie. Umelá morálka. Svet na podplatenie. Modré z neba. Výplata. Falošný úsmev. Deti zo školy. Večera. Sprcha. Misionár. Hierarchia túžob. Svet plný rastúcich potrieb. Kávovar. Preplnený autobus. Šípky. Spotené podpazušia. Krik. Hádka. Úškľab cez zuby. Odporný šéf. Daňové priznanie. Rodičovské. Nákup. Wellness. Pondelok. Nenávisť. Boh za FO. Voľby. Bez možnosti výberu. Plytkosť. Nedostatok času. Času a peňazí. Boj.
Každý z lístkov tohto trhacieho kalendára stereotypu je vstupenkou do trvalého utrpenia – vnímame jeho nepríjemnú prítomnosť, ale na druhej strane nám aspoň z času na čas pomasíruje ego. Nič nie je, ako by sme si priali. Naveky stratení v konkurencii výrobkov, trhu, lakťov, nákupných košíkov, seriálov, žien, milencov, instantných radostí na jedno použitie. Je to utrpenie, bič, ktorý príjmame automaticky, presne tak, ako fámy o tom, že človek nedokáže existovať bez buzerácie, nadriadených, faciek, príručiek, zákazov, módnych trendov a chýb predošlých generácií. Deň čo deň sme vedení k nelogickým a doslova antihumánnym princípom v záujme systémom vyvolaného pudu sebazáchovy, k princípom nezdravého individualizmu, egoizmu a ctižiadostivosti. Jednoducho k správaniu, ktoré nám vtĺkajú od detstva do hlavy ako jediné správne, pretože ak nezožerieme my druhých, tí druhí zákonite zožerú bez mihnutia srdca nás.
Sme stelesnením kolektívnych neuróz na verejných cestách, v autách s nelogicky jediným pasažierom, sme roztrasení ako komické maňušky z fiktívnej opery k pamiatke pána Parkinsona. Uvedomujeme si aspoň rezonanciu vlastnej duše? Úpenlivý krik spod nánosov všetkých nie, ktoré sme povedali samým sebe a pokračovali tak v nezmyselnom utláčaní vlastnej podstaty? Sme uväznení v celách vlastných osobností a hraníc, sme automatické stroje opakujúce tie isté výrazy každé ráno, na obed a večer, pojmy bez obsahu, schránky bez života, vyšťavené odrazy zrkadiel. Otroci bánk a štátov žijúci prenajatý život v nedostupných bytoch, autách, náručiach. Splácame svoje statusy, milenky, majetky, chlieb, fyzické nedostatky. Plníme rozkazy s ukážkovou slepotou a už dávno sme potratili schopnosť klásť otázky. Všetko podstatné na svetelné roky vzdialené od nás, nám približuje vnímanie nášho pozláteného prežívania ako sled nevyhnutností. Lenže sú tie nevyhnutnosti naozaj nevyhnutné? Je to, čo práve teraz žijete tým najvhodnejším, tým najdokonalejším v ľudskom snažení? Vždy ste chceli byť lekárom, publicistom, manažérom, učiteľom? Chceli ste dostávať almužnu a zapredávať svoj život neosobným mocenským mechanizmom? Vždy ste túžili obdivovať vojny, tlieskať thrillerom a tráviť nedele v auparku? Chceli byť katom aj obesencom systému, chceli ste sa dívať zhora alebo zdola, chceli ste ničiť, bojovať, súperiť, podrážať známych aj neznámych, ukazovať prstom na blízkych i vzdialených? Chceli ste bojovať transparentmi na uliciach za dodržanie vašich základných ľudských práv? Chceli ste sa obzerať v tzv. slobodných krajinách plných neprávostí a brutality na milióny možností a volieb a predsa len jediný obmedzený príkaz k výberu? …
Kto vám to všetko vlastne vsugeroval? Kto vám určil jediný model správania sa a prežívania vášho života?
II.
Paradoxne žijeme v dobe, kedy fámy o možnostiach výberu iba rozdrobujú dva spôsoby ignorancie. Buď to chtiac-nechtiac zapadáme do prúdu a nezáleží na tom, ako zvláštne sa obliekame, či máme kerky alebo akým iným spôsobom sa snažíme odlíšiť. Ešte vždy sme akýmsi vnútorným pobúrením, avšak pre celok sme doslova neškodný, sme iba čiastkou manipulovateľnej masy. Napriek všetkým alternatívnym snahám sme iba veriacimi. Naše vedomosti sa opierajú o vieru v akékoľvek vyjadrenia, informácie či názory, rozdiel je iba v spôsobe ich prijatia – pasívnom alebo aktívnom. Alebo sme asociálmi, vydedencami zo spoločnosti a systému, ktorí skutočne rezignujú a negujú všetko vytvorené hlavným prúdom, obmedzujúc sa iba na základné prapotreby človeka…
Neexistuje teda žiadna reálna možnosť úniku zo sveta, v ktorom človek ako tvor musí existovať. Neexistuje možnosť vybrať si – pretože takmer každý náš čin závisí od nášho existenčného základu – musíš pracovať, aby si si mohol zaobstarať opäť len to, na čo máš, musíš dodržiavať všeobecne uznávanú morálku na reálne náboženskom princípe dobra a zla, aby si sa vtesnal do mantinelov slušného občana. Musíš prijímať rozkazy a príkazy, nad ktorými ťa odnaučili zamýšľať sa a hľadať lepšie či efektívnejšie východiská. Musíš sa klaňať neprirodzeným autoritám, musíš akceptovať štát s jeho zvrchovanosťou, represívne zložky s nesmiernými zásluhami, šéfa s jeho sexuálnymi narážkami, rodičov, ktorí často nerozumejú sami sebe, nieto aby boli schopní pomôcť tebe. Hovoria ti, že bez autorít by spoločnosť prestala fungovať, rozpadla by sa, ľudia by boli nečinní a ty sám by sa pripravil o život v dnešnom blahobyte. Si naučený zavrhnúť všetky pohnútky, ktoré ťa kdesi v hĺbke vyzývajú, že je čas so všetkým skoncovať. Si totiž automaticky zaraďovaní do umelého systému hierarchie, dominancie a submisívnosti, autority a poddanstva. Všetko iba v dokonale nablýskanom obale moderny a prosperity. A to ostatné, to je len tvojou slabou stránkou, osobným komplexom, komickou utópiou.
Ale ty cítiš – napriek všetkému – že život na nás čaká za ďalším rohom, iba sme príliš slepí a bojazliví zahodiť dnešky do zabudnutia, spraviť z okov históriu a skartovať prežívajúce mýty. Cítiš, že nemáš potrebu byť nad či pod niekym, že nestojíš o to, aby sa vo vzťahu vyvyšoval nad partnerkou či naopak, že radšej vykonávaš svoju činnosť, keď môžeš tvoriť a nikto ti nediktuje, ako na to. Cítiš, že nechceš súperiť, ubližovať a podrážať ostatných, ale máš chuť s nimi spolupracovať a pomáhať si navzájom. Cítiš, že chceš rozhodovať o tom, ako budeš žiť, konať, tvoriť a zároveň preberať za to zodpovednosť. Kto by predsa chcel, aby o jeho vlastnom osude rozhodoval niekto iný? Samozrejme, je to pohodlnejšie, avšak zároveň o to vzdialenejšie akémukoľvek pomysleniu na slobodu. Od všetkých týchto zdravých pohnútok nás v systém v záujme svojej kontroly odrádza a od počiatkov našej výchovy sa v nás snaží tieto vlastnosti udusiť. Prečo? Pretože by stratil svoju moc a tým pádom aj akýkoľvek význam….
III.
Zakaždým, keď prevezmeš zodpovednosť za svoje činy a rozhoduješ sám za seba, prenášaš anarchistické myšlienky do praxe. Napriek všetkým mýtom a dezinformáciám o anarchizme (o tom v ďalšom článku), je práve ten najvlastnejší každej živej bytosti, ktorá prirodzene nechápe umelé princípy dnešnej anorganickej spoločnosti. Nemusíme sa na anarchizmus za každú cenu dívať ako na striktné spoločnesko-politické usporiadanie, začnime od samotných postojov k sebe, k svojmu životu a svojim blízkym. Odmietaním nerovnosti a hierarchie v medziľudských vzťahoch, presadzovaním vzájomnej spolupráce a najmä solidarity, iniciatívy a dobrovoľnej pomoci môžeme bojovať proti chorej nadvláde strachu, matérie a pravidiel slúžiacich úzkemu okruhu privilegovaných, nad nami, ľuďmi. Je na tebe, či objavíš najúčinnejšie zbrane skryté v samotnom jadre tvojej podstaty a pochopíš, že evolúcia pramení z každého jednotlivca do celku. Nestačí nadávať, voliť či uvedomovať si ich zvrátenosť, neetickosť a neudržateľnosť : jeho pomalý, ale istý koniec. Neboj sa vziať život do vlastných rúk, neboj sa odhaľovať zločiny kapitalistického systému či nastávajúcej globálnej vlády a prispievať tak k transformácii a prebudeniu celej spoločnosti. Je to aj tvoja voľba!