Založ si blog

čakanie . .. ?

 

Mlčky sedím a dívam sa na odpadkový kôš. Zvláštny pocit viny. Ale veď, žijeme s ním všetci. Z rádia počujem neprirodzene hlboký ženský hlas. Hovorí o ďalšom represívnom opatrení voči nespokojným a neprispôsobivým demonštrantom. Možno o rok pre nich budú zriadené samostatné priestory, alebo parky ohraničené plotom s vysokým napätím. V jej tóne cítim posmech, veď majú sa tí radikáli na čo sťažovať?! Kto je lenivý, tak to už chodí, hovorí si v duchu. Vnútri cítim paniku, no povrch rezignuje. Bdie, ale čaká. Dva krát do týždňa mám záchvaty depresie, cítim, že som iba obeť, ale veď to sme všetci nie? Len väčšina si to netrúfa pripustiť, keď po nociach civí do tmy a nechápe zmysel ničoho, svojho vlastného prežívania, snahy, vzťahov, ničoho. Prirodzenosť sa pýta von, no od detstva ju v nás spoločnosť pochovala natoľko, že je príliš zložité a zdĺhavé pátrať po sebe. A vlastne, načo?! Hlúpe otázky, radšej neuvažovať. Radšej sa nezaťažovať zbytočnosťami. Život je predsa o niečom inom, však?

 

Sme zmätení, sme klbka neuróz a predsa – je pohodlnejšie srať na všetko a ísť sa odreagovať ako riešiť otázky o sebe, o svete, o všetkom, o čom máme pocit, že sa nás netýka. Sme si príliš vzdialení, sme oslabení, sme potlačení. Nevieme, kde vybúriť svoj hnev, pretože celý deň sa iba škeríme, nevieme, kedy sa uvoľniť, kedy uvažovať, kedy prestať myslieť. Množstvá tiel, ani jeden človek. Deň čo deň upadáme, lenže upadajú všetci, všetci sú tak zvrátení a šialení, že nemáme s kým porovnávať. Preto racionalizujeme, preto si myslíme, že všetci sme normálni. Všetko sa ešte dá zvládnuť. A svieti slnko. Dostali sme výplatu. Čo viac si želať? Sme slobodní, takzvaný “komunizmus” predsa padol. Systém je ideálny, hoci má svoje úskalia, ale čo nie? V detských učebniciach sú toho plné riadky, len sa mrknite. Systém sa vymedzil na všeobsahujúcu realitu a popiera existenciu všetkého mimo neho, za ním aj pred ním. Nič si nedokážeme predstaviť menej, než jeho koniec. Zamyslite sa, naozaj nič. A ak áno, vidíme iba prázdnotu, žiaden ďalší ideál. Aj Huxley vedel, že zabije nás milované. Źe je lepšie vedieť drobnosti, ako všeobecnosti. Odoprel nám všetky možné prostriedky, ktorými sme sa od neho mohli kedysi izolovať. Vstrebal do seba alternatívy, protesty, anarchistické symboly, všetko prezentuje ako svoju súčasť, ako povolený vzdor. Pocit rebélie. Dobrý biznis. Zo slovníkov vymizli samizdady, z našich mozgov potreba zasmiať sa zakaždým, keď sme si boli vedomí propagandy. Čo sa stalo? Naozaj je to všetko preč v skutočnosti, alebo iba sofistikovanejšie pod povrchom? S kapitalizmom na večné časy a nikdy inak?

 

Nie! Kričíte. Uvedomujeme sa. Pomaly, ale predsa. Čerpáme informácie z alternatívnych médií, tucty našich priateľov vyhodili televízory, pred týždňom sme prehovorili na demonštrácii proti ACTA (z čoho pravdepodobne  profitovali iba predajcovia masiek Guy Fawkesa), vieme o eugenikoch a NATO a GMO a Svetovej banke a 11. septembri. Ľudia vychádzajú do ulíc. Niečo sa predsa deje! Cítime to. Ale čo ďalej? Nič sa  nedeje. Bilderberg zasadá, každý z nás je vo vojnovom stave voči tomu druhému, voči všetkým prízrakom a imaginárnym preludom, bič plieska, parlament stojí. Ešte nie je najhoršie. Ešte stále si užívame ranné kávy a momenty radosti, kým je čas. Ešte stále dýchame, nie sme na nútených prácach, alles in ordnung. Ešte stále míňame energiu na písanie podobných úvah a čakáme. Na čo čakáme? Je nás primálo. Čakáme na to, kedy sa pridajú miliardy, kedy vyjdeme do ulíc ako v záberoch z Vendetty? Čakáme na svojho hrdinu? Je to začarovaný kruh.

 

Ale veď iných to nezaujíma a nezaujíma ich ani žiaden mýtus zoon politikon, nezaujíma ich politika a podobné sračky. Čo s tým? Stále idem okolo a ľudia športujú, nakupujú, prihovárajú sa deťom.

„Život sa skladá z fragmentov a tie fragmenty sú raňajky, práca, večera s kamarátkou a rozhovory,“ hovorí mi, „Nie abstraktné úvahy, nie to, čo sa deje tisícky kilometrov odo mňa, chápeš? Patríš na isté oddelenie… Prečo by ma, preboha, malo zaujímať nejaké Grécko?! Ak pôjdem na dovolenku? Deje sa niečo?“ odmlčí sa. „Ľutujem tretí svet, ale nie je to iba moja vina, že… “ pokračuje a listuje v Živote.

Veru, nelistuje.

A načo by aj, každý z nás je v strehu iba ak nám bomby zničia predzáhradku, inak to nemá význam. Naše aktivity majú svoj význam, ale iba pre tých, ktorí začali apriórne. Prvotne musí prísť chuť a odhodlanie, až potom začneme pátrať po pravde. Každý musí začať sebou, tým čo robí, pre koho pracuje, čo si oblieka, čo produkuje, čo konzumuje, čo okupuje, čo premieňa, aký ma jeho existencia vplyv na svet. A preto niektorí čakáme. Čakáme na krach ekonomík? Čakáme na deň, kedy dôjde ropa? Bude to jedna z miniatúrnych šánc zmeniť tento svet. Pád na hubu. Niektorí z nás to vedia. A čo potom? Konsenzus? Nebuďme smiešni. Moc bude vždy patriť hŕstke psychopatov. A práve preto vedia aj to, že všetko zlyhá, pokiaľ vôľa nebude všetkých, pokiaľ srdcia nás všetkých nebudú oslobodené od dogiem, pokiaľ v každom jedincovi na tejto planéte neprebehne revolúcia ešte predtým. Pokiaľ každý z nás nebude oplývať dobrovoľnou angažovanosťou, pokiaľ neprekročí sám seba a konečne bude mať gule preberať zodpovednosť za seba a spoločnosť.

 

Toto nie je o malých víťazstvách. To najväčšie číha v nás, poraziť svoje falošné ja egoizmu, nájsť cestu do svojej podstaty a stať sa rezistentným voči všetkým vonkajším deformáciám. Prestať opakovať tú istú chybu. Najväčší priestupok voči vlastnej prirodzenosti, ktorý činíme od svojho zrodu. Každý z nás ho má v sebe zakorenený silnejšie, než zdravý rozum, než láskavé srdce, než prirodzenú etiku.

Vsugerovanú vôľu byť otrokom. Vybili z nás úctu, umenie, vybili z nás všetko prirodzené dobro, pud solidárnej spolupráce a odjakživa posiľovali nenávisť, zúfalstvo, súťaživosť a pocit, že nikto z nás nie je schopný zvládnuť ani len sám seba. S vedomím, že sme pod zámkom dobrovoľne, sa necítime príliš nesvoji. Vždy sme boli za svoje zotročenie vďační, vždy sme preklínali vzbúrencov a klaňali sa autoritám. A robili sme to my, nie naše tiene.

Oni vládnu iba do tej mieri, ako im dovolíme. Iba do tej mieri, ako my sami chceme. Iba v tom rozsahu, v akom to od nich požadujeme. A to je to jediné, čo musíme prekonať.

Prečo bojkotovať voľby a prečo je anarchizmus riešením pre bežných ľudí?

23.05.2014

Opäť voľby. Tentokrát do Európskeho parlamentu. Z billboardov a reklamných plagátov sa k nám už niekoľko týždňov prihovárajú a škeria vyretušované tváre ľudí, o ktorých [caption id="attachment_53" viac »

“Keby voľby mohli niečo zmeniť, dávno by ich zakázali. ”

02.11.2013

Výpoveď, ktorú ste si určite všimli na stenách svojho životného priestoru, či už virtuálneho alebo reálneho. S blížiacimi sa voľbami do VÚC a nedávnymi voľbami v Českej republike sa viac »

Recenzia: Anarchizmus a jeho vízie

17.09.2013

Anarchizmus a jeho vízie je čerstvou publikáciou od autorky Cindy Milstein, ktorá sama je anarchistkou, aktivistkou a členkou Inštitútu pre anarchistické štúdia a Inštitútu pre sociálnu ekológiu. viac »

parkovanie, parkovisko, auto, bratislava

Komunikácia o zavedení parkovania v Bratislave nefunguje, tvrdia poslanci

28.03.2017 23:13

Bratislavskí poslanci prerokujú návrh dodatku Štatútu hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, ktorý súvisí s parkovacou politikou.

putin, ruhani

Putin a Rúhání vyjadrili z Kremľa podporu Damasku

28.03.2017 21:35

Rusko a Irán preferujú riešenie sýrskej krízy politickými a diplomatickými prostriedkami a podporujú úsilie Damasku v boji proti terorizmu.

Biely dom, Washington, Obama

Pri Bielom dome zadržali podozrivého muža s balíkom

28.03.2017 21:25

Pri Bielom dome zadržali muža, ktorý niesol balík a mal podozrivé vyjadrenia.

Neil Gorsuch, trump

Trump podpísal dekrét, ktorým končia ekologické regulácie

28.03.2017 21:04

Prezident USA Donald Trump podpísal nariadenie, ktorým zrušil či obmedzil reguláciu na ochranu životného prostredia.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 14
Celková čítanosť: 22192x
Priemerná čítanosť článkov: 1585x

Autor blogu

Kategórie