Za posledný rok a pol sme boli svedkami úžasného progresu v uvedomovaní a zmene prístupu k celospoločenským problémom v mnohých krajinách. Počnúc vytvorením mnohých antiautoritárskych a protestných hnutí ako Occupy, 15M a iných na celom svete, vznikom a činnosťou rady alternatívnych spravodajských zdrojov, všeobecnej kritike voči súčasnému deštruktívnemu kapitalistickému systému, otvorením diskusie na všetky verejne tabuizované témy (NWO, GMO, očkovania, redukcia obyvateľstva, nadnárodné spoločnosti a organizácie, mediálna cenzúra a manipulácia, skutočný pôvod ekonomickej recesie a nezamestnanosti, úmysly mocenských orgánov, budúcnosť bez fosílnych palív a pod.) a zdvihnutím mnohých varovných prstov nad otázkami našej podmienenej a otrokárskej budúcnosti – oklieštenej represiou a nevyhnutným zlom – sa v našich mysliach začali rodiť prvopočiatky sociálnej (r)evolúcie.

Masové protesty a globálna (internetová) mobilizácia narastajú deň čo deň, hoci navonok nevidíme žiadnu radikálnu zmenu a sami sme neustále zatlačovaní späť do skúmavky bezduchej vzorky, ktorej jediným životným cieľom je spotreba. Koniec koncov, čoraz brutálnejšie zákroky represívnych zložiek a zjavná rezistencia všetkých vládnych elít nás možno doháňajú k stavom depresie a beznádeje, k nerealizovateľnosti iného, ako generálne uznávaného usporiadania a fungovania upadajúcej západnej spoločnosti, ktorá svoje neudržateľné a nadštandardné základy blahobytu stavia práve na chudobe, biede a vykorisťovaní krajín juhu a východu, odkedy sa človek začal chybne vyčleňovať a nadraďovať nad prírodu.

Sami vidíme, že odozvy na náš verejný odpor sú iba minimálne – šance na presadenie našich ideálov sú zatlačované do úzadia, snahy o transformáciu spoločenského myslenia sú zámerne zosmiešňované, bagatelizované a označované za extrémistické, aby sa verejné mienenie príliš neodchýlilo od normálu. Tento proces roztriešťovania spoločnosti na „hlavný, zdravý“ prúd a „nezdravé, extrémistické“ menšiny je spolu so strachom a násilím jedinou zbraňou ovládajúcich. Ak sa predsa len odozvy dožaduje väčšina, sociálne problémy sa pripíšu neprispôsobivým, chudobným, invalidným, zložkám najnižších spoločenských vrstiev, voči ktorým je namierená neznášanlivostná propaganda – nikdy však nie kritika a jasná zvrátenosť systémových mechanizmov. Preto v časoch hospodárskych recesií možno pozorovať nárast nacionalistických a fašistických hnutí, ktoré sa tešia výraznej podpore, zatiaľ čo ukazovatelia skutočných príčin zostávajú na okraji a pozornosť ľudí zámerne odklonená na tie nepravé.

Ako bolo viac krát opakované, protestné či petičné akcie toho bohužiaľ nezmôžu veľa, pretože aj to je jeden z dôvodov ich legálnosti. Ak by bolo v ich silách ovplyvniť smerovanie politickej či hospodárskej činnosti, je isté, že by povolené neboli. Ako ventil hnevu, frustrácie a falošného pocitu prejavu slobodnej vôle a názoru sú však účinné, pretože nijak neotrasú vládnymi zložkami. Ich sila sa však prejavuje – a to v spätnej väzbe vo vlastných radoch – čiže vo vyvolaní pochybností, diskusii, mobilizácii, solidarite a narastaní povedomia a odporu. Ak však chceme zasiahnuť systém v najbolestivejších miestach, musíme tam aj namieriť naše zbrane – a to na zložku ekonomických činností, ktoré živia systém. Prevziať do vlastnej správy produkciu, čiže pracoviská. Odstaviť diktatúru bánk, svetových korporácií a štátu. Sami kŕmime svojich otrokárov a to je dôležité si uvedomiť. Stačí sa rozhodnúť prestať dodávať ich nenásytným žalúdkom potravu a čoskoro odumrú bez toho, aby mali síl použiť svoje zbrane (hoci hrozba existuje a je obrovská). Každý fragment ich výživy – ľahostajnosť, strach, dane, hypotéky, zisky, poplatky, nadspotreba – to všetko je v našich rukách, oni sa iba tvária, že nie, pretože ak by si to okamžite uvedomil každý z nás, prestal by ich nevedome podporovať. Samozrejme, dávajú nám najavo iba falošný pocit toho, že bez nich by bolo ľudstvo stratené a odsúdené k zániku, no povedzme si rovno – nie je tomu tak od čias ich prítomnosti?

Každý si svoje dôkazy môže hľadať sám. Dennodenne sa nám pred oči dostávajú šokujúce praktiky a jasné známky nášho otročenia. Na to, aby sme sa vzopreli vlastným návykom neodporovať autoritám a nebúriť sa, pokým nám nevyvraždia blízkych pred očami, nepotrebujeme nad hlavou zvuky striel a situácie na hrane života a smrti. História nás poučila o tom, že v čase, kedy sa začne ozývať naše pudové a sebazáchovné ego, je už naozaj neskoro. Preto treba konať ihneď. Prestaňme veriť mýtom o stratifikácii a rozdelení spoločnosti – sú to zámerne vymyslené mýty. Prestaňme veriť v nevyhnutnosť a nadradenosť oligarchov, trhových mechanizmov a foriem útlaku. Prestaňme veriť slovnej hračke : kapitalizmus = sloboda = konzum = konformita.

Začnime sebestačnosťou. Presuňme svoje záujmy a spotrebu do lokálnej sféry – ako priestorovo, tak aj duševne. Učme sa z rastúceho fenoménu dobrovoľného minimalizmu, ktorý je skutočnou alternatívou voči nekonečnej konzumnej narkománii, večnej nespokojnosti, umelo vyvolávaným potrebám a deštrukcii životného prostredia. Je dôležité pochopiť, že ak chceme riešiť sociálne, ekonomické a ekologické otázky, musíme začať tými individuálnymi. Zmena životného štýlu a postoja je bezbolestná a napriek tomu najúčinnejšia zbraň v boji proti zániku seba a spoločnosti. Opätovné vyrovnanie duchovných a materialistických hodnôt (dnes x-násobne prevyšujú druhé spomínané), sebareflexia v oblasti vnucovaných návykov konzumenta vo vidine tvorby a akumulácie zisku, prirodzená selekcia v nekonečnom množstve podnecovaných potrieb na tie, ktoré skutočne máme a tie, ktoré majú naši otrokári a pokus o život v čo najväčšej harmónii s prírodou nie je prejavom extrémizmu, primitivizmu či asketizmu – je to iba úmyselne vytláčaný spôsob kvalitného a dôstojného života s nástupom industrializácie a trhovej ekonomiky. Ak máte pocit, že nie, skúste sa kriticky nezaradiť medzi bežnú lacnú prostitútku – predávate svoje schopnosti, život a dôstojnosť všade, kde to je možné – v zamestnaní, v obchode so zľavami, v túžbe nahromadiť čo najviac hmotného za akúkoľvek obetu, pretože vaše prežívanie je časovo ohraničené a vy sa mylným spôsobom snažíte vyťažiť čo najviac – avšak nie zo seba samých, ale z vonkajšieho sveta. Tomu hovoríte kvalitný život?!

K ďalším individuálnym činnostiam s vplyvom na celú spoločnosť (ich počet narastá a môže sa stať spontánnym hromadným celoživotným protestom) patria všetky prejavy sebarealizácie, vlastnej produkcie obživy, tvorby, zdieľania a opätovnej rekonštrukcie čohokoľvek, iniciatívna ochrana a zveľaďovanie svojho životného priestoru, minimalizovanie odpadu, kúpy tovarov na jedno použitie, zníženie spotreby mäsa, podpora lokálnych výrobcov, ale aj šírenie informácií a osvety. Spôsobov je mnoho a každý má možnosť podieľať sa na niektorých z nich. Skôr než ich totiž zavrhneme ako nie veľmi „in“, zamyslime sa nad ich prospešnosťou a nezištnou pomocou pre nás a naše okolie.

Ak sa chceme posunúť ďalej a zasadiť úder našim otrokárom priamo, lepším než pouličným protestom sa javí priama akcia na pôde pracoviska. My všetci sa podieľame na tvorbe ekonomiky, tak ako aj nadbytku, z ktorého profitujú elity. Spôsobov, ako realizovať priamu akciu na oslabenie, spomalenie, či úplne odstavenie chodu ekonomiky je mnoho – od štrajku, okupácie, sabotáže, piketu, až po spomalenie práce, či štrajk dobrou prácou. V tomto ohľade je potrebná podpora čo najväčšieho počtu zúčastnených, avšak aj malý kolektív odhodlaných dokáže priam nepredstaviteľné zázraky. Musíme zhodnotiť svoje možnosti a sily, všetko, čo sme ochotní spraviť a vydať v boji za spravodlivosť. Viac o možnostiach aktivizmu na pracoviskách sa dozviete tu.

Vyšším levelom je samospráva na pracovisku ako prejav sebestačnosti a vlastnej iniciatívy v opozícii proti neľudským pracovným podmienkam zasadeným rukami riaditeľov a šéfov, vďaka ktorým sa výroba sústreďuje opäť na tvorbu zisku, no kvalita a efektívnosť výroby naopak nenapreduje, nehľadí sa ani na primárne uspokojenie ľudských potrieb. Navyše tento zisk sa neprerozdeľuje medzi všetkých, ktorí sa na jeho vzniku podieľali, ale putuje do rúk hŕstke „koordinátorov“ v oblekoch. Napriek tomu, že o autonómnych územiach či továrňach s efektívnou produkciou sa mlčí, a všetkým je nám jasné prečo, tento systém organizácie zavedený do praxe (spolu s okupačným hnutím) už roky poukazuje na to, že je možné existovať bez hierarchického spôsobu fungovania a autoritárskeho riadenia ľudskej činnosti. Tieto tzv. rekuperované podniky sa nakoniec po rokoch hľadania svojej cesty stávajú funkčnými a sebestačnými, zatiaľ čo počas ich spravovania riaditeľstvom o prosperovaní nemohla byť ani reč. Dnes sú mnohé z nich schopné vyrábať aj o polovicu lacnejšie (nesústreďujú sa na čistý zisk), čím stúpa kúpyschopnosť obyvateľstva a zároveň ich zamestnanci, ktorí by inak zahynuli hladom, majú prácu. A nejedná sa o žiaden chaos či anarchiu. Najviac týchto samospráv nájdeme v krajinách Latinskej Ameriky, ale napríklad aj v Španielsku. Viac info tu.

Žiaden z uvedených príkladov vás nemusí presvedčiť a nemusíte sa nimi začať riadiť. Stačí ak sa nachvíľu zamyslíte a necháte svojim snahám voľný priebeh. Ľudstvo sa chtiac-nechtiac dostalo do úzkych a jeho jedinou šancou na záchranu je radikálna transformácia súčasných hodnôt a cieľov. A ľudstvo som ja, ty, on, oni…