Za uplynulých šesť týždňov nadobudli verejné priestranstvá, ulice a námestia v našej krajine znova svoj zabudnutý účel. My ľudia, sme postupne prestali veriť dogmatizmu vládnucej oligarchie. Začali sme sa stavať na odpor, ku ktorému  nás  primäli absurdné skutočnosti zo spisu Gorila. Zdá sa, že máme dosť korupcie, podvodov, lží a útlaku. Máme dosť manipulácie, zastierania reality, nadvlády nadnárodných korporácii a kapitálu nad vlastnými životmi. Máme dosť pokrytcov a zločincov, ktorí sa z nás snažia dostať čo najviac, aby sme neboli schopní žiadneho vzdoru. V hĺbke duše však cítime, že niečo zmôžeme. Že je našou povinnosťou obhajovať svoje prirodzené práva a rozhodovať za seba samých.

Od revolúcie prešlo vyše dvadsať dva rokov a my sme naivne verili v prosperitu, transparentnosť a realitu amerického sna, ktorú nám s vervou naočkovali. Dnes však tápame v rovnakej situácii, pretože namiesto vytrhnutia koreňa problému, iba zmierňujeme následky. Zámery kapitalizmu sú neúprosné a  nikoho z nás nevynechajú. Rastúca nezamestnanosť, prehlbujúce sa sociálne rozdiely, vykorisťovanie, nehumánna práca za minimálnu mzdu, živorenie od výplaty k výplate, exekúcie, privatizácia verejných služieb a sektorov, na ktoré máme ako občania právo – to všetko je súčasťou každodennej drvivej reality, ktorú ani jeden z privilegovaných nepozná. Prvoradý je zisk a moc na úkor tých dole, čiže nás. Sme modernými zaslepenými otrokmi, hoci si to neuvedomujeme. Sme prostriedkom k dosiahnutiu cieľov autorít. V krajine, kde peniaze víťazia nad hodnotou ľudského života. V štáte, v ktorom je spravodlivosť a rovnosť je prázdnym pojmom nahradeným matériou či zločinom. A to všetko z dielne tých, ktorým deň čo deň zverujeme do správy vlastné životy.

Prvým krokom na našej dlhej ceste vzdoru je práve obsadenie a vyjdenie do ulíc. Protesty sú jednou z našich zbraní, naučme sa ju využiť aspoň v prospech nášho sebavedomia. Sme svedkami toho, ako našu snahu verejne znevažujú a skresľujú všetky mainstreamové médiá vrátane tých verejnoprávnych. Odmietnime ich. Zámerné bagatelizovanie akcií zo strany vlády a podplácanie informačných kanálov v snahe odradiť čo najväčší počet ďalších potenciálnych demonštrantov už nie je ničím novým. Sami sa dívame na pascu klamstiev, do ktorej sme sa nechali chytiť. Oni svoju vládu stavajú na našej nevedomosti a vyčerpaní skrz lži, strach a násilie. Blížiace sa voľby sú len ďalšou fraškou, pretože výmena predstaviteľov nikdy nemala ani nebude mať vplyv na náš bežný život. Ide len o formálnu obmenu farieb a míňanie našich peňazí na nepredstaviteľne drahé kampane. Náš hlas nie je hodný absolútne nikoho. nestačí však voľby ignorovať, je potrebné prinútiť politikov k ústupu a odoprieť im legitimitu!

Vieme, čo potrebujeme. Okrem vyšetrenia kauzy, ktoré samo o sebe nezlepší naše životy, najmä zmenu volebného systému, vertikálnej deľby moci, spísanie občianskej ústavy, ako aj zavedenie funkčných nástrojov referenda a zníženie samosprávy na regionálnu až lokálnu úroveň. Každý z nás prahne po celospoločenskej zmene založenej na iniciatíve a slobodnej voľbe reprezentujúcich zástupcov, sebaorganizácii a zvýšení podielu účasti všetkých občanov na tvorbe a spravovaní verejných záležitostí.

Aby naše požiadavky získali odozvu, musíme si uvedomiť, že samotné protesty sa autorít nedotknú, rovnako ako snaha o presadenie občianskych názorov komunikáciou so súčasnými politikmi, stranami či vládnymi organizáciami. Aj v tejto chvíli sme vládnucim iba na smiech a každý náš pokus o vymanenie sa z nimi povolených hraníc je ihneď potlačený represívnymi orgánmi. Máme povolené kričať, vzdorovať a nesúhlasiť, no iba do nimi stanovenej mieri.

Preto sa nesmieme nechať odradiť – naopak, musíme byť radikálnejší (nenásilne). Nedegradujme náš potenciál na symbolické stretnutia, ale pretavme ich na efektívne a deštruktívne voči hierarchickému systému, štátnej ekonomike a tím, ktorí nás okrádajú o vlastné životy.  Organizujme sa zdola, vytvárajme zhromaždenia a efektívne hnutia, berme si príklad z Islandu či iných európskych krajín, v ktorých práve priame akcie ľudu dopomohli k presadeniu zmien a prijateľnejších podmienok. Kolektivizujme sa na pracoviskách a školách, snažme sa o čo najúčinnejšie formy protestov vrátane okupácií či (generálnych) štrajkov.  Náš boj musí byť úderný –  pôsobiť na zraniteľné miesta štátu a taktiež musí v spočívať v transformácii nás samotných. Nebuďme ako tí, proti ktorým sa staviame. Začnime od seba a dostávajme do povedomia ľudu myšlienky priamej demokracie, rozširujme verejné diskusie, vyjadrujme názory, hlasujme, odstraňujme prvky autoritárstva. V škole, na pracoviskách, na domových schôdzach, v obchodoch, na zastávkach, v uliciach – jednoducho všade!

Je len na nás, aby sme vyjadrili svoj nesúhlas so spoločensko-politickou situáciou v našej krajine a vo svete. V čase kedy mocenské mechanizmy uťahujú naše obojky, nastala chvíľa povedať dosť. Zostať pasívny a ľahostajne mlčať sa totiž rovná vražde našej slobody, zábleskov demokracie aj ľudských práv.  Týka sa to nás všetkých bez ohľadu na vek, pohlavie, rasu, zamestnanie, status či situáciu. Všetci sme si rovní. Všetci môžeme byť jednotou.

Preto oživme pozabudnutú solidaritu a bojujme spoločne za seba a svoju dôstojnosť. Kedy, ak nie teraz?!