Nezastávam žiadnu politickú stranu, nereprezentujem žiadnu príživnícku organizáciu, nie som ani ďalším balíkom lží pre naivných. Som iba duša, ktorá má všetkého po krk. Som len zrkadlo. Zrkadlo spoločenskej nevedomosti.

Stojím vedľa vás na zastávke. Vnímam vás. Vnímam tie nekonečné dni vo víre nenávideného stereotypu, sebaklamu a vraždy slobody. Naše vnútro sa nám márne snaží dovolať, pretože máme neustále obsadené pod nánosom mazu davovej psychózy podvádzajúc samých seba. Ponechávame svoje mysle napospas minulosti a budúcnosti, ktoré z nás kradnú pokoj a šťastie. Nalievame sa vodkami zabudnutia, aby sme sa vyhli sami sebe, svojim pocitom a problémom ako neosobné kusy mäsa v prázdnych uliciach miest. Tvárime sa, že svet sa pomaly nezakaľuje nepravými hodnotami matérie a moci za umelým rúškom pomoci, benefície a súcitu. Cítime sa pribití k chodníkom, po ktorých nás nútia kráčať iba zverské pudy sebazáchovy. K chodníkom, ktoré nás zašľapujú pod vlastné nohy. Sme roztrieštení na milión buniek, zrazení na kolená ako plastoví vojačikovia so zbraňami, ktorých kupujeme svojim deckám na hranie. Vojna v našich vnútrach naberá na obrátkach a my sa zúfalo chytáme majákov nádeje, nefunkčných vzťahov a zločineckej cirkvi. Nie sme účastníkmi vlastných životov a vo svojich roztrasených rukách zvierame iba diaľkové ovládače, ktorými prepíname nacvičené situácie pretvárky a život sa nám zatiaľ satiricky vysmieva do ksichtu. Sme ako smutní klauni, ktorým ušiel cirkus a teraz sa potulujú v uliciach omylov. Nemáme odvahu špiritizovať posadnutí ľahkosťou príliš nezamýšľajúcich sa, ktorí nerobia problémy a nie sú tŕňom v oku systému. Bojíme sa ochytať vlastné trable a fóbie, pretože radšej ich posielame na rozbor do virtuálnych poradní v časopisoch s najvšeobecnejšími odpoveďami, ktoré nám nepomôžu nájsť stratené kľúče. Sme neschopní uvedomiť si svoju trápnosť a úbohosť v snahe vyzerať dobre a uhladene, pretože kulty vyprodukované choromyseľnosťou spoločnosti nás nepustia za vlastné hranice. Počet samovrážd rastie geometricky a my ničíme to autentické všade okolo seba dávajúc priestor zrodu kriminalite, násilia a detí bez prirodzenej potreby ľúbiť. Prestupujeme z nohy na nohu vo vlastných výkaloch, tancujeme nie z radosti, ale pod vplyvom neurózy. Nehľadáme riešenia a šťastie v sebe, ale vo vonkajšom svete. Bojujeme s niečím imaginárnym. Stotožňujeme sa s niečím, čo nie je naše. Smejeme sa vlastnému nešťastiu a šialenstvu postmoderna, smejeme sa nad rozpadom tohto sveta, zakrývajúc si oči vlhkými dlaňami.

A takýchto nás systém potrebuje. Rozvrátených. Nejednotných. Vystrašených. Závislých. Pozbavených svojprávnosti, vedomia, duše, slobody a lásky. Neschopných kričať, protestovať, žiť.

Pýtame sa, kde to žijeme. Netušíme, komu veriť. Možno vám odpoviem. Jedným z tisícov odleskov právd, ktorú mám ja a máte ju aj vy. Napísanú dávno v sebe, hoci ste tie termíny nikdy nepočuli. Prežívame v poli chechotajúcich sa búst hrajúcich frašku menom politika, ktorú si sami platíme. Vo výťahu bez šachty, ktorým sa opojení sladkými ilúziami nechávame strhávať na nedohľadné dno. V synonyme človečieho úpadku a civilizačnej krízy.  V nefungujúcom pseudosystéme, ktorý sám sebe a nám odratúva deň po dni a z nás počas celej histórie vývinu odbúrava prirodzené dobro. V karikatúre zhrbenej spoločnosti, ktorá odmieta uveriť celosvetovému kriminálu a v podobe masmédií či pozemských zábaviek sa snaží kamuflovať svoju vnútornú rozvrátenosť a blížiacu sa smrť. V naivnom náboženstve globálneho bohatstva všetkých žijúcich, ktorých vraj spasia informácie o narastajúcom kapitále. Vo svete, kde človek stratil duchovnú hodnotu, potenciál tvorivosti a sebarealizácie, kde bol donútený nenávidieť a klopiť zrak k zemi; kde bol potlačený jeho princíp milovania, súžitia, angažovanosti v spolupráci s inými. Na Zemi, ktorej nežná tvár sa rozrýva chamtivou rukou ľudstva, ktoré si samo pod sebou píli konár. Vo vedomí slepých  a hluchých, oklamaných a klamlivých, v raji konzumných tiel uctievajúcich falošné slogany bez potreby zmeniť svoje životné štýly plné mrhajúceho blahobytu na úkor vlastnej slobody. Vo vesmíre, kde sa ráno prebúdzame so serióznou verziou hamletovskej otázky Byť či nebyť? a prchkým pohľadom z okna sa snažíme negovať celý náš život…

Slepo veríme v pozitíva a udržateľnosť kapitalizmu vo všetkých jeho podobách. Slepo veríme akejkoľvek vládnej moci a systému. Dobrovoľne, oslabení lenivosťou a ľahostajnosťou nechávame za seba myslieť iných.

Vyvolenci nás skrz spoločnosť  totiž vedome degenerujú, deptajú, zotročujú. Nič nie je dôležitejšie ako náš vlastný názor, pocit, pravda. Aj za cenu, že ostaneme sami proti všetkým. Myslíme si, že najlepšie je odhodiť vlastnú zodpovednosť a nechápeme, že spoločnosť je iba textová fráza, že ona je výsledkom nášho konania, myslenia a stavu, nie naopak. Zdá sa odlišná, pretože je syntézou všetkých jednotlivcov a ich názorov, ibaže my sa svojim neuvedomením zriekame vlastnej čiastky podieľania sa na jej výstavbe. Hádžeme svoje sebarealizačné schopnosti individuality na plecia spoločnosti a radšej si necháme vnucovať obraz reality spracovaný inými ako by sme sa mali namáhať a vytvárať si ho sami. Spoločnosť si vytvorila páky v podobe umelých hodnôt, dohôd a pravidiel tak prefíkane, aby nami mohla manipulovať vo svoj prospech. Zotročila si celé masy, ktorým svoje presvedčenie očkuje skrz masmédiá.  A tie sú dokonale zmanipulované v prospech tých, ktorí za to platia milióny, v prospech tých, ktorí potrebujú udržiavať, zastrašovať či usmerňovať nás ľudí, ovplyvňovať verejnú mienku a nechávať nás odhnívať s pocitom prieniku masívneho množstva informácií, na ktoré sme neboli zvyknutí. A ako inak, za svoje vlastné lobotómie si ako daňovníci aj platíme. Spravodajstvo, ktoré tiež nesmie poznať pravdu, na nás z každého rohu obrazovky valí tony nelogizmov a lží. A ten, čo poslušne neotvára svoje čeľuste a nekonzumuje – stáva sa novodobým triednym nepriateľom, terčom ukazovákov a nálepiek podivínov. Pretože nezapadá. Nenecháva sa zamestnávať odpútavačmi pozornosti od ozajstného pekla. Nestáva sa ľahkou zbraňou viachlavého diktátora. Nezávisí na všetkých, cynicky nazvaných, verejnoprospešných aktivitách.

Nebojme sa povedať rázne NIE. Nebojme sa odmietnuť tento systém a bojovať za svoje práva. Neakceptujme žiadne formy represie! Nezdráhajme sa obnažiť pravdu až na kosť. Vzdorujme!

Ešte stále som s vami. Dívam sa vašimi očami na plagát nahého zlacneného kuraťa, ktoré rovnako ako my, nepoznalo pravú hodnotu slova život. Čakám na to, kedy pochopíme, že za všetko, čo neznášame, chválime, nechápeme, potláčame a dostávame môžu iba naše prikyvujúce hlavy. Možno tušíme, že naše telá by pri každom pokuse o vzburu rozmetali vodné delá, ALE naďalej to nazývame demokraciou. Môžeme si prečítať noviny plné toho, čo by sme mali vedieť, zatiaľ čo za našim chrbtom sa dejú zverstvá, ktoré by nás nenapadli ani v najdekadentnejších sci-fi snoch. Môžeme sa dívať na televíziu, z ktorej vyliezajú tiež iba klamstvá a oklamaní sú dokonca aj tí, ktoré tie lži verklíkujú z čítačiek. Tiež sú to iba krysy – krysy ako ja alebo on alebo ktokoľvek, kto nemá tony peňazí. Môžeme si povedať svoj názor? Vážne? To preto toľko demonštrácií a brutálnych násilností, to preto toľko zamlčaných káuz a federálnych tajných polícií, to preto odpočúvania a vedomá cenzúra, to preto sa naivne nazdávame, že nič sa nedeje? Iba preto, že všetko je rafinovanejšie a my máme falošný pocit bezpečia zo všetkých tých organizácií, ktoré nám kradnú identitu, mozog a SAMÝCH SEBA? Všetko sa deje pod zdanlivým rúškom čiastočného povolenia uzdy, pod zmluvami, chartami a ustanoveniami, pod sugesciou idey vyspelej neimpulzívnej spoločnosti, ktorá by už po všetkých trápeniach nemala podľahnúť a neskončiť vo vojne. Dávno sa v nej skrúcame ako slepé červy, iba nám to nikto neoznamuje. Do rúk štátu, áno, tej násilnej teritoriálnej korporácie, sme vložili svoje osudy, životy, srdcia a naivne si myslíme, že je to pre naše dobro. Že všetko je – svojim spôsobom – správne, pretože my sa nevyznáme a tí hore áno. A prečo sa nevyznáme? Kto z nich by to predsa chcel – hordy nespokojných ľudí, ktorých by nezastavila žiadna štátna moc? Ale nie, my namiesto toho bezhlavo veríme zradcom v oblekoch, ktorí nás opíjajú slovnými hračkami ako malé deti, hoci spomedzi politických riadkov na nás vykúka pravda v mene nikdy sa nič nezmení. Skorumpovaný systém súdnictva a takzvaných vplyvných majúcich namiesto chrbtice reťaz z poklopu kanála, riadi väčšinu našej spoločnosti, ktorá žobroní v zástupoch na prídel ako tá najúbohejšia inkarnácia ľudu tyranie. Poslušne čakáme na pohladenia v skreslených odrazoch reforiem, zníženia cien či pomoci vo forme fondov a grantov, a nádejame sa, že nakoniec sa niečo zlepšilo. No druhú stranu mince – tú vykorisťovaciu, okrádajúcu, chamtivú, kašliacu na všetko živé aj neživé – tú radšej nevidíme. My, spoločne, no predsa sami, dosť zaťažení osobnými problémami, odžívajúc si svoje, klopkáme podpätkami v nablýskaných klietkach konzumu. A je nám jedno, kto drží neviditeľné kormidlo našej potápajúcej sa pirátskej lode, vystačíme si aj so zadarmo nakradnutými perami s logom nejakej strany. Odjakživa sme sa nechávali kŕmiť falošnými nádejami lepších zajtrajškov unavení vlastným bytím, naivne hľadiac na švédske stoly komunistických predstáv, z ktorých sa mohlo jedine v utopistických filmoch. Každý autoritársky systém predsa hľadel na seba, nemohol sa prosto zaprieť a starať sa o svojich zverencov. Vždy išlo iba o prachy, o nákazlivé fanatické ideológie, ktoré nás zdesili až vtedy, keď ich pravá tvár posiata modrinami a zaliata krvou zarevala na pokyn streľbe. A čo teraz? Keď žijeme zdanlivo uspokojený v okovách autodeštruktívneho kapitalizmu, netušiac, že ľudské šialenstvo neskončilo, práve naopak? Zmorení rukami byrokracie a diktátu najvyšších sa tvárime ako slobodní občania, pritom si necítime vlastné telá, znecitlivené mysle, ani záchvev viery v budúcnosť. Podporujeme globalizáciu, bratstvo, amerikanizáciu či automatizáciu bez toho, aby sme  čo i len nahliadli za dvere a pozdravili tú nahromadenú špinu. Kým sa bezcieľne naháňame s nákupnými košíkmi (pretože aby sme sa cítili falošne slobodní, naučili nás byť chamtivými a ambicióznymi), zopár elít sa na nás smeje a spriada svoje plány, ktorým veríme ako trinástky zaľúbeniu. Upisujeme sa nelogicky najvyšším, najprv spolkom, potom parlamentom, štátom, úniám a iným nanúteným zväzom, a nakoniec aj blížiacej sa celosvetovej nadvláde. Kým na výdobytkoch techniky hľadáme samé pozitíva, tí hore si pripravujú riadiace centrá na každú dýchajúcu bytosť. Nikomu totiž nejde o uľahčenie našich životov. Ale o ich riadenie a pozmeňovanie. Zabudli sme, že sa o nás dá zistiť všetko? Že môžeme byť odpočúvaní, sledovaní, kontrolovaní, riadení, pozbavení svojprávnosti, vyhlásení za blázna? Že o chvíľu sa za nás stanú očipované kusy dobytka bez vlastnej vôle, vedomia, bez akéhokoľvek slobodného rozhodnutia a života? Že čoskoro nás – novodobých triednych nepriateľov – budú zatvárať do väzníc či upaľovať na námestiach ako po minulé storočia, ibaže bez stôp? Naozaj SME takí SLEPÍ a veríme snáď, že ľudská zloba, vypočítavosť či amorálnosť vymizla spolu s bývalým režimom? Všetko to zostalo a tých svinstiev sa pravda, nabalilo oveľa viac, iba sa to deje skrz našu nevedomosť, skrz ňu sa tí hore poľahky dopracujú k vybudovaniu novej totalitnej Ríše, z ktorej bude jediným únikom smrť.

Alternatívy existujú. Iba strachom chvejúci sa systém z nás robí novodobých psychologických otrokov. Otvorme oči. Buďme sami zmenou, ktorú chceme vidieť. Organizujme sa. A najmä začnime revoltou v našich vnútrach.

Mám chuť schytiť vás za rukáv a pošepkať vám o tom, že sme súčasťou dokonale premyslenej mašinérie, o tom, že sme na najlepšej ceste stať sa polomŕtvymi robotmi v rukách vlády, o tom, že ani krízy, ani katastrofy, ani strata ľudskosti, lásky, svedomitosti, nie sú iba hlúpou náhodou a že my sami si často podpisujeme vlastný rozsudok svojou naivitou, dôverou a nevedomosťou. Vo svete, kde sú jedinou spravodlivosťou peniaze a zbrane, kde sa pod pojmom záchrany a odstránenia chudoby skrýva jedine obhajoba záujmov nadnárodných organizácií, vo svete, kde sa míňajú miliardy štátnych rozpočtov na zabezpečenie doživotnej lojality a slepoty už deťom v školách. Kde sa bez zmeny prejavuje charakter boľševických praktík v zločine menom kapitalizmus v pozlátku ekonomickej stability, kde sme MY, dýchajúci a pracujúci okrádaní, vykorisťovaní a donútení prijímať svoj osud zmanipulovanej bábky – TAM môžeme spoločne bojovať za spoločný cieľ. Za slobodu s uvedomením si k nej náležitej zodpovednosti. Za sociálnu zmenu spoločnosti, v ktorej sa jedinečnosť obyčajného človeka potláča a degeneruje konformizmom, konzumentalizmom či egoizmom. Za rovnostársku a beztriednu spoločnosť zbavenú epidémii vo forme násilia, nenávisti, rivality a deštrukcie. Za naše vlastné životy, ktoré dennodenne predávame expandujúcemu systému a neúmerným požiadavkám zamestnávateľom, kapitalistom a elitám. Pýtate sa ako?

Uvedomením si svojej pravej tvorivej podstaty a represie na nás páchanej. Cestou vzájomnej súdržnosti, kooperácie, solidarity a porozumenia. Vďaka prirodzenej ľudskosti, slušnosti, otvorenosti a tolerancii. S nezištnou pomocou, láskou a oslobodením samých seba. Vlastnou iniciatívou, sebaorganizáciou, riadením zdola a priamou akciou v praxi. Stačí jediné rozhodnutie.